Podnikanie ako výrobný faktor. Podmienky, funkcie a štruktúra podnikania

Podnikanie ako výrobný faktor. Podnikateľská schopnosť sa zvyčajne chápe ako osobitný druh ľudských zdrojov, ktorý spočíva v schopnosti čo najefektívnejšie využívať všetky ostatné výrobné faktory. Špecifickosť tohto typu ľudských zdrojov spočíva v schopnosti a túžbe zavádzať nové druhy vyrábaných produktov, technológií, foriem obchodnej organizácie a možnosti vzniku strát vo výrobnom procese na komerčnej báze. Riziko je hlavné rozlišovacia črta podnikateľa, a účel realizácie podnikateľskú činnosť je maximalizovať príjem identifikovaním najúčinnejšej kombinácie výrobných faktorov. Podnikateľovi nikto negarantuje, že konečným výsledkom jeho činnosti bude strata alebo bude mať príjem.

Časť tento zdroj je zvykom zaraďovať: po prvé podnikateľov, medzi ktorých patria majitelia spoločností, manažéri, ktorí nie sú ich vlastníkmi, ako aj organizátori podnikania, spájajúci vlastníkov a manažérov v jednej osobe; po druhé, celá podnikateľská infraštruktúra krajiny, a to: existujúce inštitúcie trhovej ekonomiky, t.j. banky, burzy, poisťovne, poradenské firmy; po tretie, podnikateľská etika a kultúra, ako aj podnikateľský duch spoločnosti.

Vo všeobecnosti možno podnikateľský zdroj charakterizovať ako špeciálny mechanizmus na realizáciu podnikateľských schopností ľudí, založený na súčasnom modeli trhovej ekonomiky. Všetky vyššie uvedené poskytujú základ pre definovanie podnikania ako výrobného faktora.

Z pohľadu ekonóma sú to všetko prírodné zdroje, ktoré sa využívajú pri výrobe. Medzi takéto zdroje patrí ropa, voda, drevo, plyn, ložiská rúd atď. Tieto zdroje sú vzácne a v mnohých prípadoch ich zásoba každým dňom klesá.

Práca je veľmi široký pojem, ktorý zahŕňa všetky druhy ľudských schopností a zručností, ktoré možno využiť pri výrobe tovarov a služieb. Aby sme boli presnejší, vlastníci tohto faktora nepredávajú prácu, ale svoju pracovnú silu.

V ekonómii sa pojem „kapitál“ často používa na označenie všetkých umelých zariadení používaných vo výrobe. Takto chápaný kapitál tvoria budovy a stavby, zariadenia, nástroje a Vozidlo, marketingové nástroje a polotovary.

Faktorový príjem.

Podnikanie je súbor schopností človeka využívať určitú kombináciu zdrojov na výrobu produktu, robiť rozumné a konzistentné rozhodnutia, aplikovať inovácie a podstupovať oprávnené riziká.

Autorom teórie výrobných faktorov je Jean-Baptiste Say. Na základe „Výskumu podstaty a príčin bohatstva národov“ A. Smitha ukázal, že v každodennom procese výroby tovarov dochádza k interakcii vlastníkov výrobných faktorov, ktoré v závislosti od vlastnej dôležitosti dostávajú jeden, resp. iný príjem.

Moderná ekonomická teória definuje mzdu ako cenu práce. V najviac rozvinuté krajiny plat zaplatiť tvorí veľkú časť spotrebiteľských príjmov a má významný vplyv na veľkosť dopytu po spotrebnom tovare a jeho ceny.

Nájomné je príjem z akéhokoľvek výrobného faktora, ktorého ponuka je pevná. Obmedzená ponuka pôdy je hlavným dôvodom osobitostí cenotvorby v poľnohospodárstve.

Percento je príjem z faktora, ktorý dostáva vlastník kapitálu. Úrok je platbou za to, že vlastník hlavného mesta poskytuje iným subjektom možnosť dnešného, ​​súčasného využitia kapitálu.

Zisk- je odmenou za taký špecifický faktor, akým je podnikanie. Jeho špecifikum spočíva v tom, že podnikanie je na rozdiel od kapitálu a pôdy nehmotné a zisk nemožno interpretovať ako istý druh rovnovážnej ceny, analogicky s trhom práce, kapitálom a pôdou. Zisk sa zvyčajne vypočítava ako rozdiel medzi výnosmi a celkovými nákladmi.

Na stanovenie uskutočniteľnosti ďalšej podnikateľskej činnosti sa však berie do úvahy ekonomický zisk. V tomto prípade celkové náklady zahŕňajú nielen účtovné, ale aj oportunitné či implicitné náklady. "Zisková činnosť podnikateľa je základom ekonomického rastu a rozvoja."

Obsah

• Úvod
• Záver
• Aplikácie

Úvod

V mnohých raných teóriách sa pojem „podnikateľ“ používal ako synonymum pre pojem „kapitalista“, „majiteľ podniku“ a zisk sa stotožňoval s úrokom – príjmom z kapitálu. S rozvojom akciových spoločností je potrebné rozlišovať medzi kapitalistami (akcionári, ktorí spoločnosti poskytujú kapitál a uplatňujú si príjmy vo forme úrokov, t. j. dividendy) a skutočnými manažérmi spoločnosti (podnikateľmi), ktorí tvrdia, že tvoria tzv. zisk sa stal zrejmým. V súlade s tým existuje chápanie potreby rozlišovať medzi úrokmi z kapitálu a ziskami. Okrem toho sa rozlišuje medzi poplatkami za správu a skutočným ziskom. Otázka podstaty podnikania sa však nevyjasnila.

Faktor "podnikateľská schopnosť" - manažérske a organizačné schopnosti potrebné na organizáciu výroby tovarov a služieb. Podnikateľ spája vyššie uvedené tri výrobné faktory (kapitál, práca, pôda). V prípade úspechu dostane podnikateľ zisk ako odmenu za to, že do podnikania vložil svoje podnikateľské schopnosti, inak mu vzniknú straty. Odmenou podnikateľa za riziko, nové nápady a úsilie, ktoré vkladá do podnikania, je normálna (priemerná) návratnosť. Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva relevantnosť tejto výskumnej témy.

Cieľom tejto kurzovej práce je študovať podnikateľskú schopnosť ako faktor výroby.

Na základe cieľa je potrebné vyriešiť nasledujúce úlohy:

študovať štádiá formovania podnikateľských schopností;

študovať koncept a znaky podnikateľských schopností;

podnikanie bieloruský zisk

študovať črty formovania podnikania v Bielorusku.

Predmetom tejto kurzovej práce sú vzťahy, ktoré vznikajú v procese podnikateľskej činnosti.

Predmetom tejto kurzovej práce je priama podnikateľská schopnosť.

V procese písania tejto práce v kurze boli použité rôzne učebnice a učebné pomôcky, aby sa zabezpečilo úplné zverejnenie témy.

Toto práca v kurze pozostáva zo štyroch kapitol. Prvá kapitola je venovaná fázam rozvoja podnikateľských schopností. Druhá kapitola rozoberá pojem a znaky podnikateľskej činnosti. Tretia kapitola sa zaoberá ziskom v trhovej ekonomike. A štvrtá kapitola je venovaná rozvoju podnikania v našom štáte.

1. Podnikateľská schopnosť: pojem a funkcie

1.1 Etapy formovania podnikateľskej schopnosti ako výrobného faktora

Podnikanie je jedným zo zložitých pojmov, ktorý podlieha viacerým interpretáciám. Ukázalo sa, že je predmetom priameho záujmu rôznych disciplín: ekonomickej teórie a psychológie, histórie a sociológie. "Ekonomický muž" politická ekonomika prvýkrát vystupuje ako podnikateľ, a tým sa myslí nie „priemerný“ človek, ale podnikateľ. Podnikateľ - osoba, ktorá podniká tak, že založí nový podnik, zavedie nejakú inováciu, investuje vlastné prostriedky do nového podniku a podstúpi osobné riziko. Podnikateľská schopnosť je osobným zdrojom, ktorý ovplyvňuje povahu a tempo ekonomického rozvoja.

Pre ekonóma existuje podnikanie takmer ako univerzálny typ činnosti. Medzitým sa podľa historikov stredoveký podnikateľ značne líšil od moderného, ​​a to nielen povahou svojich podnikov, ale aj typom ekonomických aktivít. Stredoveké podnikanie predstavuje celá galéria veľmi pestrých postáv. Sú to militantní obchodníci ako varjažskí obchodníci, ktorí sa nerozlúčili s mečom. Sú to rytieri, ktorí sa kŕmili „zo strmeňa“, a aristokrati, ktorí lovili na morských lúpežiach, priekopníci pirátstva ako Sir Walter Reilly alebo Francis Drake, misionári a hľadači nevýslovného bohatstva. Medzi najväčšie „mierové“ podniky v tom čase by mali patriť zákazky na výstavbu štátnych a cirkevných inštitúcií. Stredoveký architekt sa spravidla podieľal nielen na projekte, ale aj na organizácii všetkých prác, pričom niesol plnú zodpovednosť za hotový predmet zákazníkovi.

Iný druh veľkých obchodných zmlúv bol spojený s vyplatením výberu daní. Medzi menšími postavičkami nájdeme všelijakých pochybných ľudí – poloblúdivých obchodníkov a remeselníkov, vynálezcov a dobrodruhov, prvých burzových špekulantov, ktorých unášali už od 17. storočia. vlny grunderových horúčok.

Zakladateľ teórie podnikania R. Cantillon napríklad všeobecne medzi podnikateľov zaraďoval tulákov a zbojníkov. Všetky tieto čísla z moderného pohľadu možno len ťažko pripísať „čistému“ podnikateľskému typu.

Počas stredoveku zostalo podnikanie na okraji hlavného prúdu ekonomiky. Základné potreby väčšiny obyvateľstva boli uspokojované bez pomoci trhu. Akosi sa veľkí obchodníci špecializovali na dodávky luxusných predmetov pre vyššie spoločenské vrstvy. A keď zarobili bohatstvo, mnohí z nich opustili ekonomickú oblasť. Projektionizmus, hazardné hry a špekulatívne vášne, smäd po rýchlom zbohatnutí sa ešte priamo nepretavili do praxe hospodárskej činnosti. A ak niekto prejavil stabilné podnikateľské sklony, tak je to najväčší správca zdrojov – štát.

Silueta moderného podnikateľa sa začala formovať v modernej dobe s nástupom ekonomických agentov, v ktorých sa prastará túžba po bohatstve spája s podnikaním v podobe neodolateľnej túžby po návratnosti investícií ako univerzálnej ekonomickej stratégie. Na rozdiel od tradičných predburžoáznych subjektov majú nielen osobnú nezávislosť, ale aj legislatívne podložené možnosti kapitalizácie majetku.

Spolu s dosahovaním inštitucionálnej stability a právnej ochrany sa podnikanie čoraz viac špecializuje a zároveň nadobúda civilizovaný vzhľad. Duch rizika a dobrodružstva, ktorý bol predtým potrebný aj pre bežné obchodovanie, je vytláčaný duchom trvalo udržateľného rozvoja a racionálneho využívania trhových príležitostí. Stredoveký obchodník je večný tulák, cestovateľ ponorený do sveta náhody. Nová doba mu prináša rozvinutý systém komunikácie, ktorý mu umožňuje prejsť do usadnutého života, podnikať „z domu“ alebo z kancelárie. A spolu s ustáleným spôsobom života prichádza aj starosť o povesť. Cestujúci obchodník je v neustálom pohybe, je tu dnes a zajtra tam; nie je obmedzovaný miestnymi predpismi a často sa vyhýba odplate za nesplnené povinnosti.

S dobytím hospodárskeho a sociálneho priestoru dochádza k vážnym posunom v sociálnej základni podnikania. V radoch neburžoáznych spoločností bola väčšina tvorcov nových podnikov nielen vlastníkmi týchto podnikov, ale často pre ne aj sami pracovali. Bol to akýsi „zlatý vek“ pre „starú strednú triedu“, keď sa vo veľmi veľkých obchodných vrstvách viac-menej harmonicky spájali rôzne statusové pozície: vlastníctvo majetku a výška príjmu, profesionálna kvalifikácia a spoločenská prestíž, organizačné a ekonomické sily a politický vplyv.

Treba poznamenať, že spočiatku problém podnikania predstavovala politická ekonómia ako problém vysvetľovania zdrojov ekonomického rastu a podstaty zisku. Odvtedy sa sformovalo niekoľko zásadne odlišných prístupov k podnikateľskej funkcii. Prvý výklad dominuje v dielach klasikov politickej ekonómie (F. Quesnay, A. Smith), ktorí v podnikateľovi vidia vlastníka kapitálu. Zároveň s J. Turgotom a neskôr s nemeckými historikmi (W. Roscher, B. Hildebrand) nielen spravuje svoj kapitál, ale spája aj majetkové funkcie s osobnou produktívnou prácou.

Je teda zrejmé, že postupom času sa podnikateľ čoraz menej stotožňuje s kapitalistom. A v druhom výklade je považovaný za organizátora výroby, ktorý nie je nevyhnutne zaťažený vlastníckymi právami. Podobný názor zastáva J.B. Sayi a J.S. Mill. Funkčné rozlíšenie vlastníka a podnikateľa realizuje K. Marx. Definícia podnikateľa ako manažéra je pevne zakorenená v prácach neoklasikov (A. Marshall, L. Walras, K. Menger, F. Wieser). A odvtedy sa neutralita vo vzťahu k držbe majetku stala bežným prvkom väčšiny teórií podnikania – klasických (I. Schumpeter) i moderných (A. Cole, P. Drucker).

1.2 Pojem podnikateľských schopností

Podnikateľská schopnosť sa zvyčajne chápe ako osobitný druh ľudských zdrojov, ktorý spočíva v schopnosti čo najefektívnejšie využívať všetky ostatné výrobné faktory. Špecifickosť tohto typu ľudských zdrojov spočíva v schopnosti a túžbe zavádzať nové druhy vyrábaných produktov, technológií, foriem obchodnej organizácie a možnosti vzniku strát vo výrobnom procese na komerčnej báze. Riziko je hlavným rozlišovacím znakom podnikateľa a cieľom podnikateľskej činnosti je maximalizovať príjem identifikovaním najefektívnejšej kombinácie výrobných faktorov. Podnikateľovi nikto negarantuje, že konečným výsledkom jeho činnosti bude strata alebo bude mať príjem.

Tento zdroj zahŕňa:

po prvé, podnikatelia, medzi ktorých patria majitelia spoločností, manažéri, ktorí nie sú ich vlastníkmi, ako aj organizátori podnikania, spájajúci vlastníkov a manažérov v jednej osobe;

po druhé, celá podnikateľská infraštruktúra krajiny, a to: existujúce inštitúcie trhovej ekonomiky, t.j. banky, burzy, poisťovne, poradenské firmy;

po tretie, podnikateľská etika a kultúra, ako aj podnikateľský duch spoločnosti.

Podnikateľské zručnosti sú najťažšie vnímateľná a v dôsledku toho najmenej analyzovaná časť zdrojov (príloha A). Avšak v trhové podmienky je často najdôležitejšia pre úspešné fungovanie podniku, ak sú splnené ďalšie nevyhnutné podmienky.

Klasická ekonomická teória rozlišuje tri výrobné faktory: pôdu, prácu, kapitál, čomu zodpovedá pôda, práca a materiálne zdroje. Ale treba poznamenať, že pre efektívne využitie dostupné výrobné faktory, je potrebný ďalší faktor, pomocou ktorého by bolo možné organizovať efektívnu výrobu, vedieť sa orientovať v situácii na trhu a nebojácne riskovať. Predpokladá sa, že je to uľahčené podnikateľskou činnosťou manažérov a riadiaci personál. Na základe toho treba pri hodnotení produkčného potenciálu brať do úvahy podnikateľské schopnosti ako štvrtú zložku.

Do popredia sa tak dostáva znižovanie výrobných nákladov a psychologický boj o kupujúceho. A práve tu, keď sa naplno zapoja iné zdroje, prichádza na rad podnikateľská aktivita.

Podnikateľská schopnosť vykonáva množstvo funkcií. Tie obsahujú:

prevziať iniciatívu na kombinovanie iných zdrojov na výrobu produktu alebo služby;

prijímanie zásadných mimoriadnych rozhodnutí o riadení organizácie;

zavádzanie inovácií zlepšením výroby alebo radikálnou zmenou výrobného procesu pre nový typ výrobku;

niesť zodpovednosť za ekonomické riziko spojené so všetkými vyššie uvedenými faktormi.

Dôležitým bodom pri skúmaní tejto zložky produkčného potenciálu je, že je stále ťažké kvantifikovať podnikateľské schopnosti. A treba si uvedomiť, že podnikateľské schopnosti spolu s pôdou, prácou a kapitálom sú hlavným prvkom výrobného potenciálu, tvoria jeho základ a posúdenie úrovne a efektívnosti ich využitia charakterizuje produkčný potenciál ako celok.

Vo všeobecnosti možno podnikateľský zdroj charakterizovať ako špeciálny mechanizmus na realizáciu podnikateľských schopností ľudí, založený na súčasnom modeli trhovej ekonomiky. Všetky vyššie uvedené poskytujú základ pre definovanie podnikania ako výrobného faktora.

1.3 Pojem podnikateľskej funkcie

Čo sa týka obsahu podnikateľskej funkcie, pre neoklasikov spočíva v prispôsobovaní výroby meniacim sa trhovým podmienkam, obnovovaní narušenej rovnováhy, efektívnejšom využívaní dostupných zdrojov a uspokojovaní vznikajúceho dopytu. Organizácia je vyhlásená za „štvrtý výrobný faktor“ a podnikanie je v podstate akýmsi zabudovaným prvkom samoregulačného cenového mechanizmu.

Iná interpretácia podnikateľskej funkcie ju spája s bremenom rizika a neistoty v procese ekonomického rozvoja (R. Cantillon, J. Thunen, D. de Tracy, G. Mangolt atď.). Tento prvok sa stáva ústredným prvkom koncepcie podnikania F. Knighta. Z jeho pohľadu ľudia, ktorí na seba berú bremeno kalkulovaného rizika a nevypočítanej neistoty, ako aj garancie väčšiny svojich miezd, dostávajú právo riadiť činnosť tejto väčšiny a privlastňovať si zodpovedajúcu časť príjmu.

Štvrtý výklad podnikateľskej funkcie je prijímaný v rámci inštitucionálneho ekonomická teória(R. Coase, O. Williamson), v ktorej sa podnikateľ stáva subjektom, ktorý si volí medzi zmluvnými vzťahmi na voľnom trhu a organizáciou firmy s cieľom ušetriť transakčné náklady. Podnikanie sa ukazuje ako osobitný regulačný mechanizmus, odlišný od cenového mechanizmu a mechanizmu štátnej regulácie a v niektorých smeroch alternatívny k obom.

Existuje mnoho premenných, ktoré naznačujú rôzne typy rozdielov v podnikateľskej činnosti. Podnikanie teda môže, ale nemusí byť spojené s vlastníctvom kapitálu, sprevádzané alebo nesprevádzané pracovnou (manažérskou alebo výkonnou) činnosťou. Podnikateľské akcie môžu byť vykonávané zhora prostredníctvom existujúcich administratívnych kanálov alebo môžu byť iniciované zdola neformálnymi vodcami. A ako podnikatelia môžu vystupovať ako špeciálne vyškolení profesionáli (absolventi elitných obchodných škôl), tak aj „amatéri“, ktorí nemajú žiadne odborné vzdelanie.

Podnikateľské činy môžu byť založené na starostlivých výpočtoch a na čistej intuícii. Niektoré z nich sú zamerané na efektívnu adaptáciu, napodobňovanie existujúcich vzorcov organizácie v nových podmienkach; iní - k poznaniu ekonomických príležitostí skrytých pred väčšinou ľudí; ešte ďalšie - o aktívnom formovaní týchto nových podmienok, vrátane vynájdenia úplne nových organizačných foriem.

V niektorých prípadoch sú podnikateľské akcie spojené s jasným rizikom (strata príjmu a majetku, stavu a času); v iných sa toto riziko počíta, ale je tu priestor pre neistotu (neistotu); po tretie, riziko nemusí vôbec existovať (možno okrem nevyhnutnej straty času pri akomkoľvek výsledku). Faktory ovplyvňujúce úroveň rizika:

a) povaha úlohy, ktorú podnikateľ rieši; b) situačné vplyvy ovplyvňujúce rozhodovanie; c) osobné charakteristiky účastníkov hospodárskej činnosti; d) charakter vnútroskupinovej interakcie riadiacich subjektov.

Charakter organizačných a ekonomických akcií závisí od veľkosti použitých zdrojov a oblastí (vetví) ich rozvoja. Tieto akcie môžu presahovať hranice skutočnej produkcie, napríklad v oblasti politiky, vedy, umenia, ak sú zamerané na dosahovanie zisku. Napokon, podnikanie môže byť individuálne alebo skupinové v realizácii, úspešné alebo neúspešné vo výsledku.

Je teda zrejmé, že vo všetkých týchto prípadoch sa zachováva chápanie podnikania ako funkcie, ktorá podľa potreby vzniká a zaniká, môže sa donekonečna trieštiť a integrovať. Táto funkcia je vlastná každému ekonomickému systému, prinajmenšom od okamihu, keď vstúpi do štádia industrializácie. Môže byť dobre implementovaný v štátnom aj neštátnom sektore a môže existovať v rôznych politických režimoch.

2. Podstata, formy a zdroje zisku

2.1 Znaky podnikateľskej činnosti

Pojem podnikateľská činnosť znie:

Podnikateľská činnosť je samostatná činnosť vykonávaná na vlastnú zodpovednosť, zameraná na sústavné dosahovanie zisku z používania majetku, predaja tovaru, výkonu práce alebo poskytovania služieb osobami registrovanými v tejto funkcii predpísaným spôsobom. podľa zákona.

Táto definícia poukazuje na štyri rozdiely medzi podnikaním a inými druhmi činností občanov a právnických osôb. Tieto charakteristické rozdiely sú znakmi podnikania a slúžia ako základ pre klasifikáciu konkrétnej činnosti ako podnikateľskej. Ale za podnikanie je možné uznať činnosť len vtedy, ak obsahuje všetky 4 znaky bez výnimky.

1. Nezávislosť podnikateľskej činnosti.

V prvom rade to znamená, že podnikateľ svoju činnosť vykonáva priamo vo svojom mene, z vlastnej vôle a

v ich vlastnom záujme.

Samostatne (avšak s prihliadnutím na právne normy) určuje smer a možnosti rozvoja svojej činnosti, prijíma právne a ekonomicky významné rozhodnutia, na dosiahnutie cieľa využíva materiálne, ľudské a iné zdroje a uplatňuje aj právo na ochranu svojich záujmov. na súde.

Nezákonné obmedzovanie nezávislosti alebo iné nezákonné zasahovanie do činnosti fyzického podnikateľa alebo právnickej osoby nie je dovolené.

2. Podnikateľ koná na vlastnú zodpovednosť.

Podnikateľ, ktorý sa rozhodne konať samostatne za účelom dosiahnutia zisku, vedome riskuje v tej či onej miere, pretože nie je možné predvídať úspech alebo predvídať neúspech so 100-percentnou zárukou.

Riziká sú vo forme peňažných strát, inovácií a investícií, menových a úverových rizík, ako aj technických a morálnych rizík. K peňažným stratám môžu viesť rôzne dôvody:

a) porušenie povinností spoločníkmi,

b) zmena podmienok podnikateľskej činnosti v dôsledku objektívnych okolností,

c) nedosiahnutie očakávaného príjmu,

d) iné udalosti, ktoré majú znaky pravdepodobnosti a náhodnosti.

3. Podnikateľská činnosť má vždy za cieľ systematicky dosahovať zisk z používania majetku, predaja tovaru, výkonu práce alebo poskytovania služieb.

Systematické vykonávanie činností je najdôležitejšou vlastnosťou, ktorá spája všetky činnosti do jedného celku. Systémový charakter operácií treba interpretovať ako ich jednotu, neoddeliteľnosť, objatie jediným cieľom.

Zisk fyzických osôb podnikateľov možno považovať za ich príjem znížený o výšku daňových úľav.

4. Podnikateľmi môžu byť osoby registrované spôsobom ustanoveným zákonom.

Po prvé, to znamená, že musíte prejsť štátnou registráciou ako podnikateľ. Od okamihu štátnej registrácie nadobúda podnikateľ práva a povinnosti potrebné na účasť na podnikateľskej činnosti, vystupuje ako samostatný účastník v občianskom obehu, v správnych, daňových, pracovnoprávnych a iných právnych vzťahoch.

Po druhé, v niektorých prípadoch na začatie podnikateľskej činnosti nemusí stačiť len štátna registrácia osoby ako podnikateľa. Na vykonávanie niektorých činností je potrebná licencia (osobitné povolenie).

Od podnikateľskej činnosti, ktorá má kombináciu vyššie uvedených znakov, je potrebné odlíšiť nelegálne podnikanie, ktoré je uznané ako priestupok.

Štát zabezpečuje ochranu záujmov podnikateľov. Zasahovanie do legitímnych obchodných aktivít sa považuje za ekonomický trestný čin a je trestné podľa zákona. Prekážka v podnikaní môže byť vyjadrená v týchto akciách:

a) nezákonné odmietnutie registrácie fyzického podnikateľa,

b) vyhýbanie sa registrácii,

c) nezákonné odmietnutie vydania osobitného povolenia (licencie) pre určité činnosti alebo vyhýbanie sa jeho vydaniu,

d) obmedzenie práv a oprávnených záujmov fyzického podnikateľa v závislosti od právnej formy,

e) pri nezákonnom obmedzovaní nezávislosti,

f) iné protiprávne zasahovanie do činnosti fyzickej osoby podnikateľa alebo právnickej osoby, ak sa týchto činov dopustí úradník využívajúci svoje služobné postavenie.

Možno teda dospieť k záveru, že existuje množstvo znakov, pri ktorých sa vykonávaná činnosť bude považovať za podnikateľskú.

2.2 Pojem podnikateľský príjem. Formy zisku

Podnikateľská schopnosť je ekonomickým zdrojom, ktorý ovplyvňuje rozvoj ekonomiky. Podnikateľská schopnosť zahŕňa:

podnikatelia,

celú obchodnú štruktúru (banky, burzy a pod.).

Podnikateľská spôsobilosť má svoju špecifickú platbu – podnikateľský príjem.

Príjmy z podnikania sú príjmy plynúce z podnikateľskej činnosti. Podľa teórie K. Marxa je podnikateľský príjem súčasťou zisku, ktorý zostáva vo vlastníctve fungujúceho kapitalistu po zaplatení úrokov z požičaného kapitálu. Tento kapitál sa vynakladá na nákup výrobných prostriedkov a práce, ktorá v procese výroby vytvára dodatočnú hodnotu (zisk). Kapitalista dáva časť zisku bankárovi za použitie úveru. Takto sa kapitál delí na kapitál-vlastníctvo a kapitál-funkciu. Toto delenie sa najskôr týkalo len pôžičkového kapitálu, ale s rozvojom úverového a majetkového vlastníctva sa delenie zisku na úroky a podnikateľské príjmy stáva všeobecným.

V súčasnosti sú hlavnými formami podnikateľských príjmov dividendy, zisky zakladateľov, poplatky za účasť na práci orgánov veľkých akciových spoločností. Predtým, ako podnikateľ pripíše podnikateľské príjmy, musí zaplatiť dane do rozpočtu a dôchodkového fondu, splatiť pôžičky a úroky z nich, časť zisku vyčleniť na výplatu dividend akcionárom atď. Platby, ktoré je podnikateľ alebo spoločnosť povinná vykonať premietnuté do súvahových záväzkov. Patria sem krátkodobé záväzky (záväzky splatné počas finančného roka) a dlhodobé záväzky (záväzky, ktoré musia byť vyrovnané v dvoch alebo viacerých zúčtovacích obdobiach). Záväzky zahŕňajú reálne záväzky (dlhy na dlhopisoch), možné záväzky (daň z príjmu spoločnosti a ručenie) a potenciálne alebo podmienené záväzky (v prípade rozhodnutia súdu o potrebe zaplatiť určité sumy daní, riešení súdnych sporov v neprospech spoločnosť atď.). V Spojených štátoch sa priemerne 3 – 5 % čistého príjmu nefinančných spoločností vynakladá na platby úrokov. Podiel úrokov a dividend v 70-80-tych rokoch XX storočia. tvorili 60 až 90 % celkových ziskov takýchto korporácií. Priemerná miera návratnosti v USA bola v 70. rokoch 10 %, v 80. rokoch 8,8 %, v 90. rokoch nad 10 %.

Môžeme teda konštatovať, že podnikateľská schopnosť má svoju špecifickú platbu - podnikateľský príjem (príjem získaný z podnikateľskej činnosti).

Ziskom sa rozumie rozdiel medzi príjmami podniku z predaja tovaru a nákladmi, ktoré podnik vynaložil v procese výroby a marketingu. Teda na rozdiel od mzdy, úrok a nájomné, zisk nie je akousi rovnovážnou cenou stanovenou zmluvne, ale pôsobí ako reziduálny príjem. Moderní ekonómovia interpretujú zisk ako odmenu za výkon funkcie podnikateľa, t.j. ako príjem z podnikateľského faktora. Zisk ako rozdiel medzi predajom a nákladmi má dve formy:

1. účtovníctvo;

2. Ekonomické.

Účtovný zisk sa vypočíta tak, že sa od prijatých príjmov odpočítajú tzv. externé, čiže účtovné, náklady (hotovostné náklady podniku na suroviny, materiál, mzdy, zariadenia atď.). Tieto peniaze firma platí externým dodávateľom nákupom potrebných vstupov z trhu.

Okrem účtovných, explicitných nákladov, však existujú aj implicitné, skryté náklady, ktoré by mala spoločnosť tiež zohľadniť pri posudzovaní hospodárskych výsledkov svojej činnosti - ide o platby za zdroje, ktoré spoločnosť vlastní a používa. Nazývajú sa alternatívne náklady, t.j. alternatívne náklady: firma môže použiť výrobný proces ich priestory a vybavenie, ich peňažný kapitál, ich pozemok. Hoci tieto náklady neplatí, v skutočnosti existujú, keďže pri alternatívnom využití by jej tieto zdroje mohli priniesť určitý príjem. Preto je potrebné pri určovaní zisku firmy odpočítať aj tieto skryté náklady od celkových príjmov. V tomto prípade dostaneme ekonomický (čistý) zisk.

3. Úloha zisku v trhovej ekonomike

Zverejnenie podstaty zisku ukazuje jeho osobitné miesto medzi rôznymi formami odmeňovania, ktoré existujú v trhovom hospodárstve, a osobitnú úlohu v hospodárstve. Ak je hodnota miezd, úrokov a renty obmedzená na rozsah relevantných výrobných faktorov, potom je úloha zisku všestranná, rozprestiera svoj vplyv na celú ekonomiku, určuje stav všetkých jej sfér. Všimnime si najdôležitejšie body úlohy zisku v trhovej ekonomike.

1. V prvom rade je potrebné poznamenať jeho distribučnú a regulačnú úlohu. Už sme videli, že k medzisektorovému a územnému pohybu zdrojov dochádza v dôsledku rozdielov v ziskoch. Smerujú tam, kde sú najviac potrebné, keďže vysoké zisky v priemysle sú spôsobené nedostatočnou produkciou tovarov a previsom dopytu nad ponukou vysokými cenami. Vieme tiež, že medzisektorový pohyb zdrojov vedie k nastoleniu relatívnej rovnováhy na trhoch výrobných faktorov a tovarov vyrobených s ich pomocou.

Regulačná úloha zisku je zakotvená v mechanizme motivácie správania podnikateľov. Každý z nich sa snaží nájsť najziskovejšiu oblasť pre uplatnenie svojich síl a kapitálu. Zisk pôsobí ako cieľ a hnací motív komerčnej kalkulácie, ktorá je základom takéhoto hľadania. Pre spoločnosť však takéto obozretné správanie podnikateľov znamená smerovanie zdrojov do výroby potrebných tovarov, po ktorých je zvýšený dopyt. Vysoký zisk získaný z výroby takéhoto tovaru sa prejavuje vo forme hodnotenia podnikateľského úsilia spoločnosťou, presnosti výpočtu pri výbere oblasti činnosti.

Dosiahnutie bežného (priemerného) zisku podniku znamená, že jeho prostriedky sú investované tam, kde sú potrebné. Vyššie zisky naznačujú väčšiu potrebu zdrojov v danom odvetví. A naopak, nízky zisk alebo jeho absencia je signálom chyby pri výbere sféry podnikateľskej činnosti a potreby presunu zdrojov do iných oblastí.

2. Stimulačná úloha zisku je zrejmá. Podnecuje podnikateľov k čo najefektívnejšej výrobe a marketingu produktov. Túžba po maximálnom zisku núti podniky znižovať náklady (čo znamená šetrenie zdrojov pre spoločnosť), zvyšovať produktivitu práce. To všetko je zabezpečené používaním produktívnejšieho vybavenia, technológií šetriacich zdroje, kvalifikovanej pracovnej sily a zlepšením organizácie a riadenia výroby. Špeciálny stimul vytvára možnosť tvorby superziskov alebo ekonomických ziskov. Nabáda k znižovaniu výrobných nákladov, zlepšovaniu kvality vyrábaného tovaru, uplatňovaniu výdobytkov vedecko-technického pokroku vo výrobe. Núti tiež riskovať, vyrábať úplne nový tovar, používať najnovšie technológie, čo často zaisťuje prioritu krajiny v niektorej oblasti výroby.

Je dôležité zdôrazniť, že v mnohých ohľadoch stimulačnú úlohu zisku zabezpečuje reziduálny princíp jeho tvorby. Ako sme už uviedli, čistý zisk podniku sa tvorí ako zostatok výnosov po úhrade nákladov, platieb splatných za záväzky splatiť dlhy a zaplatiť dane.

3. Účtovnú úlohu zohráva aj zisk, ktorý pôsobí ako ukazovateľ stavu výroby v podniku, predovšetkým ukazovateľ jeho efektívnosti - rentability.

Ak je zisk vyjadrený v absolútnej výške, potom je ziskovosť relatívnym ukazovateľom intenzity výroby, pretože odráža úroveň ziskovosti vzhľadom na určitú základňu. Organizácia je zisková, ak výška výnosov z predaja produktov postačuje nielen na pokrytie nákladov na výrobu a predaj, ale aj na tvorbu zisku.

Ziskovosť výroby sa vypočíta podľa vzorca (3.1):

kde P je úroveň ziskovosti výroby, %;

P - výška hrubého zisku, rubľov;

OF - priemerné ročné náklady na fixné aktíva, rub.;

HOC - priemerné ročné náklady na normal pracovný kapitál(inventár), rub.

Napríklad hrubý zisk podniku je 652 miliónov rubľov. Priemerné ročné náklady na fixné výrobné aktíva sú 1 250 miliónov rubľov a normalizovaný pracovný kapitál je 380 miliónov rubľov. V tomto prípade bude ziskovosť výroby:

40% = (652/ (1 250 + 380)) 100%).

Okrem ziskovosti výroby sa v procese analýzy podnikateľskej činnosti podnikov tento ukazovateľ široko používa. ziskovosť Produkty, vypočítaný ako pomer zisku z predaja produktov k celkovým nákladom na tento produkt. Použitie tohto ukazovateľa ziskovosti je najracionálnejšie pri analytických výpočtoch na farme, pri sledovaní ziskovosti (nerentability) určitých druhov výrobkov, zavádzaní nových typov výrobkov do výroby a odstraňovaní neefektívnych výrobkov z výroby.

Vzhľadom na to, že zisk súvisí s nákladmi na výrobok aj s cenou, za ktorú sa predáva, ziskovosť výrobkov možno vypočítať ako pomer zisku k nákladom na výrobky predávané za voľné alebo regulované ceny.

Tieto ukazovatele rentability výrobkov spolu súvisia a charakterizujú zmenu bežných nákladov na výrobu a predaj ako všetkých výrobkov, tak aj ich jednotlivých druhov. V tomto smere sa pri plánovaní sortimentu produktov zohľadňuje, ako sa ziskovosť jednotlivých druhov prejaví na rentabilite všetkých produktov. Preto je veľmi dôležité formovať štruktúru vyrábaných produktov v závislosti od zmeny proporcií produktov s väčšou alebo menšou ziskovosťou, aby sa všeobecne zvýšila efektívnosť výroby a získali ďalšie príležitosti na zvýšenie zisku.

Rast akéhokoľvek ukazovateľa ziskovosti závisí od bežných ekonomických javov a procesov. Ide predovšetkým o zlepšenie systému riadenia výroby v trhovej ekonomike na základe prekonania krízy vo finančnom, úverovom a peňažnom systéme. Ide o zvýšenie efektívnosti využívania zdrojov podnikmi na základe stabilizácie vzájomných zápočtov a systému zúčtovacích a platobných vzťahov. Ide o indexáciu pracovného kapitálu a jasné vymedzenie zdrojov ich tvorby.

Dôležitým faktorom rastu ziskovosti v súčasnom prostredí je práca podnikov na úspore zdrojov, čo vedie k znižovaniu nákladov a následne k zvyšovaniu zisku. Faktom je, že rozvoj výroby šetrením zdrojov na tejto fáze oveľa lacnejšie ako vývoj nových ložísk a zapojenie sa do výroby nových zdrojov.

Znižovanie nákladov by sa malo stať hlavnou podmienkou rastu rentability a rentability výroby.

4. Vznik a rozvoj podnikania v Bieloruskej republike

Malé podnikanie je dôležitou a nevyhnutnou súčasťou moderného trhového hospodárstva. Na celom svete sú malé a stredné podniky považované za integrálny prvok konkurenčného mechanizmu, ktorý dáva ekonomike náležitú flexibilitu, mobilizuje finančné a výrobné zdroje obyvateľstva, nesie silný antimonopolný potenciál a do značnej miery rieši problém tzv. zamestnanosť, formovanie strednej triedy a iné sociálne problémy. Preto je rozvoj malého podnikania strategickou úlohou pre krajiny s transformujúcou sa ekonomikou.

Malé podnikanie v Bieloruskej republike zahŕňa malé podniky všetkých foriem vlastníctva, roľnícke (farmárske) podniky a individuálnych podnikateľov.

Prahová hodnota, ktorá naznačuje, že v krajine sa uskutočnilo kritické množstvo trhových reforiem, vytvorili sa priaznivé podmienky pre podnikanie, efektívne využitie investícií je podľa odborníkov Svetovej banky stav ekonomiky, keď podiel malých podnikov dosahuje približne 40 % z celkového počtu zamestnancov.

V ekonomicky vyspelých krajinách je podiel malých podnikov na počte zamestnancov aj na celkovom HDP spravidla 40 – 60 %.

Pre porovnanie, podiel drobného podnikania v Bieloruskej republike na celkovom HDP k začiatku roka 2009 bol 9,3 %, podiel počtu zamestnancov zamestnaných v tejto oblasti - 13,6 %, podiel príjmov - 20,7 %. Ziskovosť predaných produktov bola zároveň približne o 17 % – vyššia ako v celej krajine.

Štát dnes venuje rozvoju drobného podnikania najmä na vidieku, ako aj v malých a stredných mestských sídlach veľkú pozornosť, o čom svedčí množstvo prijatých právnych aktov na podporu podnikania.

V súčasnosti je v krajine zaregistrovaných približne 300 000 malých podnikov (malé podniky a jednotliví podnikatelia). Podiel malých podnikov na príjmovej strane rozpočtu Bieloruska podľa ministerstva daní a poplatkov v roku 2009 predstavoval 16 % (alebo takmer 6 biliónov rubľov).

V súčasnosti je jednou z hlavných úloh v republike udržanie úrovne zamestnanosti a vytváranie nových pracovných miest. Ako ukazuje analýza, väčšinu nových pracovných miest dnes vytvárajú malé podniky. To vedie k záveru o potrebe ďalšej podpory malého podnikania. Hovoríme najmä o finančnej, majetkovej a informačnej podpore malých podnikateľov, ktorú by mali zabezpečovať aj úrady kontrolovaná vládou(vrátane miestnej) a infraštruktúry na podporu podnikania (banky, centrá na podporu podnikania, podnikateľské inkubátory).

Podnikateľské subjekty registrované v malých a stredných mestských sídlach a agromiestach.

Veľa pozornosti v nedávne časyštát dopláca na rozvoj podnikania v malých a stredných mestských sídlach a agromiestach.

Veľmi dôležité v období transformácie ekonomický systém spoločnosti je otázkou postoja obyvateľstva k podnikaniu. Za posledné desaťročie sa mnohí v tejto oblasti vyskúšali a definovali nielen svoj prístup k takému fenoménu, akým je podnikanie vo všeobecnosti, ale aj svoj osobný postoj k podnikaniu. Podľa prieskumov rozvoj podnikania podporilo v roku 2002 62,1 % obyvateľov Bieloruska. Väčšina z týchto osôb sú muži – 67 %, žien je o niečo menej – 58 %. Práve rozvoj podnikania v krajine je podľa nich faktorom, ktorý môže pozitívne ovplyvniť vývoj sociálno-ekonomickej a politickej situácie v republike.

Rozvoj inštitútu súkromného vlastníctva, formovanie a upevňovanie sociálnej vrstvy podnikateľov má významný vplyv na stav trhu práce, poskytovanie zamestnania časti obyvateľstva formou samostatnej zárobkovej činnosti, podnikateľskej činnosti a vytvárania pracovné miesta v malých, stredných a veľkých podnikoch pre zamestnancov.

Značný počet respondentov zastáva názor, že v republike je potrebné vytvárať rovnaké príležitosti pre rozvoj všetkých foriem vlastníctva. Tento názor vychádza z ústavných ustanovení: „štát priznáva každému rovnaké práva na vykonávanie hospodárskych a iných činností, s výnimkou činností zakázaných zákonom, a zaručuje rovnakú ochranu a rovnaké podmienky pre rozvoj všetkých foriem vlastníctva“ (2. časť článok 13 Ústavy Bieloruskej republiky). Viac ako polovica opýtaných – 56,4 % (55,3 % v roku 2002) uvádza, že dosiahnutie rovnakých podmienok pre fungovanie súkromných aj štátnych podnikov povedie k výraznému zlepšeniu súčasnej situácie v ekonomickej a sociálnej oblasti. Myšlienku zabezpečenia rovnakých podmienok pre rozvoj všetkých foriem vlastníctva vo väčšej miere podporuje mužská populácia krajiny.

Je potrebné zdôrazniť nasledujúce podmienky, ktoré bránia rozvoju podnikania v Bieloruskej republike:

existujúci systém zdaňovania podnikateľov;

často sa meniaca a nedokonalá legislatíva upravujúca podnikateľskú činnosť je jednou z najvážnejších prekážok rozvoja podnikania v Bielorusku;

nedostatok účinnej štátnej podpory;

nadmerná kontrola zo strany štátu nad realizáciou podnikateľských aktivít;

zložitosť registrácie a licencovania podnikateľskej činnosti.

Existuje niekoľko faktorov, ktoré prispievajú k úspešnému podnikaniu:

dostupnosť počiatočného kapitálu,

dostupnosť známych a kontaktov,

prítomnosť určitých schopností a charakterových čŕt,

záruky a podpora zo strany štátnych orgánov,

pozitívny vzťah verejnosti k podnikaniu,

zvýhodnené pôžičky od bánk.

Je teda zrejmé, že podnikanie má významný vplyv na stav trhu práce, pričom časť obyvateľstva poskytuje zamestnanie formou samostatnej zárobkovej činnosti.

Záver

Podnikateľská schopnosť – schopnosť kombinovať a efektívne využívať ostatné výrobné faktory. Predpokladá sa, že podnikateľ si požičiava (prenajíma) zvyšné výrobné faktory od ich vlastníkov, čím im garantuje trhovú veľkosť príjmov z faktorov a preberá na seba všetky ekonomické a finančné riziká. Rozdiel medzi príjmami z predaja tovaru a výplatou príjmov z faktorov tvorí podnikateľský príjem. Predpokladá sa, že ide o príjem z podnikateľských schopností, jeho veľkosť však závisí nielen od schopností podnikateľa, ale aj od rozsahu činnosti, množstva kapitálu, ktorý priťahuje, a iných výrobných faktorov.

Podnikanie je funkcia, ktorá vzniká a zaniká podľa potreby, dá sa donekonečna trieštiť a integrovať. Táto funkcia je vlastná každému ekonomickému systému, prinajmenšom od okamihu, keď vstúpi do štádia industrializácie. Môže byť dobre implementovaný v štátnom aj neštátnom sektore a môže existovať v rôznych politických režimoch.

Podnikateľ je vždy inovátor, zavádza nové technológie na komerčnom základe, nové formy obchodnej organizácie; iniciátor spojenia výrobných faktorov v jedinom procese výroby tovarov a služieb za účelom dosiahnutia zisku; organizátor výroby, ktorý udáva tón činnosti firmy, určuje stratégiu a taktiku správania firmy a preberá bremeno zodpovednosti za úspešnosť svojho správania; človek, ktorý sa nebojí rizika a vedome ho podstupuje, aby dosiahol svoj cieľ.

Moderný podnikateľ sa musí dobre orientovať v podstate ekonomických procesov, orientovať sa v meniacom sa prostredí, predvídať, počítať pravdepodobnosť určitých strát, t.j. vedome riskovať. Kombináciou výrobných faktorov musí podnikateľ zvoliť najoptimálnejšiu možnosť, aby získal maximálny možný zisk pri minimálnych nákladoch.

Všetky tieto vlastnosti podnikateľa tvoria podstatu podnikateľského podnikania, ktorého cieľom je v konečnom dôsledku zvyšovanie verejného blaha, prosperity trhového hospodárstva.

Dôležitou úlohou malého podnikania je, že poskytuje značný počet nových pracovných miest, saturuje trh novým tovarom a službami, uspokojuje početné potreby veľkých podnikov a vyrába špeciálne tovary a služby. Samozrejme, že rozvoj malého podnikania by mal zohrávať väčšiu úlohu, než akú hrá v súčasnosti.

Zoznam použitých zdrojov

1. Gorbunov, VL, Podnikateľské inkubátory a trhová ekonomika: Proc. - metóda. príspevok / L.V. Gorbunov. - Moskva. - 2001.

2. Gribov, V.D. Základy podnikania: Proc. Príspevok / V.D. Huby. - Moskva - 2000.

3. Dobrotvorský, I.L. Nové technológie víťazstva. Ako skutočne dosiahnuť úspech / I.L. Dobrotvorský. - Moskva, 2003.

4. Ioffe A. Len rozvoj podnikania zabezpečí zrýchlenie ekonomického rastu / „Podnikanie pre všetkých“ č.10,2003.

5. Kolganov M. Rysy podnikania v tranzitívnej ekonomike // Economist 20004, č. 1, s. 77 - 82.

6. Kurz ekonomickej teórie: Učebnica / A.N. Tour, M.I. Plotnitsky, E.I. Lobkovich a ďalší; Ed. M.I. Plotnitsky, A.I. Tura. - Minsk: Misanta - 2007.

7. Kurz ekonomickej teórie: Učebnica / Ed. M.N. Chepurina, E.A. Kiseleva. - Kirov, 2009.

8. Základy podnikania / Ed. Rubina Yu.B., Yagodkina I.A.: Proc. - prax. príspevok - Moskva. - 2008.

9. Základy podnikania / Ed. Osipová Yu.M. - Moskva. - 2006.

10. Základy podnikateľskej činnosti / Ed. E.A. Žuravleva. Proc. príspevok - Krasnodar: KubGU. - 2005.

11. Radev V. Malé podnikanie a problémy podnikateľskej etiky: nádeje a realita // Otázky ekonomiky 2001, č. 7, s. 72 - 82.

12. Ekonomická teória: Učebnica. 3. vyd. za. z angličtiny. / Pod redakciou N.I. Bazyleva, S.P. Gurko. - Minsk.: BSEU, 2007.

13. Ekonomická teória: Systémový kurz: Učebnica / Ed. E.I. Lobkovič. - Minsk.: LLC "New Knowledge", 2000.

14. Ekonomická teória: Učebnica pre vysoké školy / Ed.A.I. Dobrynina, L.S. Tarasevič. - 3. vyd. - Petrohrad: Vydavateľstvo Štátnej ekonomickej univerzity v Petrohrade, Vydavateľstvo "Piter", 2000.

15. Ekonomická teória: Učebnica / Pod redakciou N.I. Bazyleva, S.P. Gurko. - Minsk: BSEU. - 2007.

16. Ekonomická teória / Ed. Golovacheva A.S. Golovocheva I. V. Lutokhina E. A.: Priebeh prednášok Minsk. - 2005.

17. Moderné hospodárstvo / Ed. Mamedova O.Yu. - Rostov na Done. - 2006.

18. Ivashkovsky S.N. - Mikroekonómia: Proc. - 2. vyd. správne a dodatočné - M.: Delo, 2001. - 416 s.

19. Sedov V.V. Ekonomická teória: Za 3 hodiny, 2. časť. Mikroekonómia: Proc. príspevok / Čeľab. štát un-t. Čeľabinsk, 2002.143 s.

20. Finančný manažment: Učebnica pre vysoké školy / N.F. Samsonov, N.P. Baranníková, A.A. Volodin a ďalší; Ed. Na túto tému sa vyjadril prof. N.F. Samsonov. - M.: Financie, UNITI, 2001. - 495 s.

Aplikácie

Príloha A

Podnikateľskú schopnosť vnímajú mnohí autori buď cez vlastnosti podnikateľa alebo cez jeho funkcie, medzi ktoré patrí: cieľavedomosť, iniciatíva, spoločenskosť, sebavedomie, vysoká kvalifikácia a schopnosť učiť sa, energia, schopnosť riadiť, schopnosť analyzovať a posúdiť situáciu.

Podnikateľ - podnikateľ, ktorý sa zaoberá podnikateľskou činnosťou, získava finančné prostriedky na organizovanie podnikania a preberá na seba podnikateľské riziko.

Na dosiahnutie efektívnej činnosti musí mať podnikateľ niekoľko odborných kvalít:

inovácie - schopnosť podnikateľa nachádzať nové riešenia, nové nápady a možnosti efektívnej realizácie vedeckých nápadov, vynálezov, intelektuálnych objavov, objavov. Podnikateľská inovácia je zručnosť založená na hĺbková analýza moderné objavy na vytváranie nových nápadov, ktorých pôvodná praktická realizácia vedie k dosahovaniu ziskových činností;

podnikateľský talent je špeciálna forma akcie zameraná na zachytenie iniciatív, nových nápadov, technológií, určitých akcií, obchodných projektov;

sila vôle - schopnosť prekonať vonkajšie a vnútorné ťažkosti s cieľom dosiahnuť podnikateľské ciele. Pred realizáciou akéhokoľvek nápadu musí podnikateľ dôkladne analyzovať všetky jeho výhody a nevýhody, vykonať potrebné výpočty;

podnikateľská mentalita – osobitné zmýšľanie, rôzne psychologické vlastnosti a vlastnosti podnikateľa. Podnikateľská mentalita sa prejavuje osobitným typom jeho myslenia, ktorý mu umožňuje všímať si všetko nové, nájsť, analyzovať a načrtnúť konkrétne formy využitia nových nápadov, vylepšiť už vytvorené. Podnikateľská mentalita sa modifikuje na systém špeciálneho podnikateľského myslenia, ktorý je včlenený do systému obchodno-podnikateľského návrhu optimálnej kombinácie zdrojov za účelom dosiahnutia maximálneho zisku;

mobilita – schopnosť podnikateľa zachytiť hlavné trendy a predvídať ich zmeny. Mobilita umožňuje podnikateľovi uviesť existujúce potenciálne príležitosti do stavu existujúceho materiálneho a ľudského kapitálu v krátkom časovom období;

spoločenskosť - schopnosť, sklon človeka komunikovať, nadväzovať obchodné kontakty a spojenia.

Podobné dokumenty

Podnikanie ako ekonomická kategória, jej podstata a znaky, ciele a zámery. Hlavné druhy a formy, vonkajšie a vnútorné prostredie podnikateľskej činnosti. Subjekty malého a stredného podnikania v Bielorusku. Funkcie zisku v ekonomike.

semestrálna práca, pridaná 01.05.2016


Podstata a smery štúdia podnikania ako výrobného faktora v trhovej ekonomike. Hodnotenie schopností pre túto oblasť činnosti. Podstata, formy a zdroje zisku. Vznik a rozvoj podnikania v Bielorusku.

semestrálna práca, pridaná 13.02.2016


Podnikanie, jeho podstata a vývoj. Úloha podnikania v súčasnej fáze. Oblasti podnikateľskej činnosti a podnikateľské rozhodnutia. Problémy rozvoja podnikania v transformačnej ekonomike Bieloruskej republiky.

ročníková práca, pridaná 28.08.2010


Pojem, znaky a charakteristiky podnikateľskej činnosti, zdroje a formy príjmov. Štátna regulácia a podpora podnikania v Bieloruskej republike. Výhody a nevýhody organizačných a právnych foriem malých podnikov.

ročníková práca, pridaná 28.01.2014


Podstata, ekonomická podstata a hlavné črty podnikania. Oddelenie podnikania od majetku. Podnikateľská schopnosť a podnikateľský príjem. Organizačné formy podnikateľskej činnosti v Rusku.

prezentácia, pridané 25.11.2011


Podnikanie ako výrobný faktor. Zisk a jeho maximalizácia. Funkcie, úloha a význam podnikania v súčasnej fáze ekonomického rozvoja. Vlastnosti, trendy a perspektívy rozvoja podnikania v Bieloruskej republike.

ročníková práca, pridaná 18.01.2015


Analýza podnikania ako faktora zabezpečujúceho ekonomický rast. Obsah podnikateľskej činnosti, jej ciele, ciele a funkcie. Základné formy a druhy podnikateľskej činnosti. Typológia podnikov, obchodných organizácií.

semestrálna práca, pridaná 2.8.2013


Moderný systém trhových inštitúcií. Faktor „podnikanie“ ako špeciálny výrobný faktor. Podnikateľské prostredie. Faktory inovačného rozvoja, štátna regulácia a podpora podnikateľskej činnosti.

abstrakt, pridaný 31.12.2016


Podstata podnikania, jeho úloha v trhovej ekonomike, druhy a formy. Nevyhnutné podmienky pre jeho rozvoj. príbeh, stav techniky, problémy a perspektívy podnikateľskej činnosti v Bieloruskej republike. Vlastnosti jeho štátnej regulácie.

ročníková práca, pridaná 13.11.2014


Charakteristika malého podniku. Druhy, subjekty a formy podnikania, faktory jeho rozvoja a efektívnosti fungovania. Problémy a perspektívy rozvoja malého podnikania v Bieloruskej republike, zvýšenie efektívnosti jeho rozvoja.

Téma 8

VÝROBNÉ FAKTORY

1 Trh práce

2 Kapitálový trh

3 Trh s pôdou

4 Podnikanie ako výrobný faktor

5 produkčná funkcia

Trh práce

V ekonomickej teórii pod pôrod ako výrobný faktor sa rozumie akákoľvek duševná a fyzická námaha, ktorú ľudia vynakladajú v procese hospodárskej činnosti.

Čas, počas ktorého človek pracuje, je tzv pracovný deň alebo pracovný čas. Maximálny pracovný čas je určený dvoma faktormi:

1) človek nemôže pracovať 24 hodín denne, pretože potrebuje čas na spánok, odpočinok, jedenie, t.j. obnoviť schopnosť pracovať;

2) hranicu pracovného času určujú požiadavky morálno-spoločenskej povahy, pretože človek potrebuje nielen telesnú regeneráciu, ale aj uspokojovanie duchovných potrieb.

Skutočné trvanie pracovného času je ovplyvnené takými faktormi, ako je intenzita práce, pohyb fáz priemyselného cyklu, miera nezamestnanosti, dohoda medzi zamestnávateľmi a odbormi.

Intenzita práce charakterizuje intenzitu práce, ktorá je určená stupňom výdaja fyzickej a psychickej energie za jednotku času. V podmienkach vedecko-technickej revolúcie výdaj fyzickej energie klesá, no výdaj duševnej a nervovej energie stúpa. Vysoká pracovná náročnosť sa rovná predĺženiu pracovného času.

Produktivita práce ukazuje, koľko produktu sa vyrobí za jednotku času.

Mzdy tvoria veľkú časť príjmov spotrebiteľov, a preto majú významný vplyv na dopyt po spotrebnom tovare a jeho ceny.

Moderná ekonomická teória definuje mzdu ako cenu práce. Mzdy sú definované v širokom a úzkom zmysle.

V širšom zmysle mzdy zahŕňajú mzdy širokej škály pracovníkov, t.j. mzdy zahŕňajú aj príjmy vo forme odvodov, prémií a iných odmien za prácu.

V užšom zmysle slova plat sa týka mzdovej sadzby, t.j. cena zaplatená za použitie jednotky práce za určitý čas (hodinu, deň). Táto definícia umožňuje rozlišovať medzi všeobecným zárobkom a skutočnou mzdou.

Rozlišujte medzi nominálnymi a reálnymi mzdami.

Pod nominálne mzdy sa vzťahuje na množstvo peňazí, ktoré zamestnanec dostáva za svoju prácu (denne, týždenne alebo mesačne).

Reálna mzda- toto je množstvo životných tovarov a služieb, ktoré možno kúpiť za prijaté peniaze.

Subjektmi dopytu na trhu práce sú podnik a štát a subjektmi ponuky domácnosti.

Dopyt po pracovnej sile nepriamo súvisí so mzdou. So zvýšením miezd, s inými rovnaké podmienky, podnikateľ, aby udržal rovnováhu, musí znížiť dopyt po práci a s poklesom miezd sa dopyt po práci zvýši. Funkčný vzťah medzi mzdou a dopytom po práci vyjadruje krivka dopytu po práci.

Obrázok 1 - Trh práce

individuálna ponuka práce je určená prejavom „substitučného efektu a príjmového efektu“

Rastúce mzdy stimulujú pracovníka, aby pracoval do určitého bodu. V tomto období je voľný čas a voľný čas obetovaný záujmom vysokých zárobkov, čo znamená prejav „príjmového efektu“.

Po dosiahnutí vysokej finančnej pozície a blahobytu zamestnanec zastaví ďalšiu dodávku svojej práce a odmietne ďalšie zamestnanie. Zamestnanec svoj voľný čas venuje nie doplnkovej práci, ale tráveniu voľného času, čím sa prejavuje prejav „substitučného efektu“, t. príjem nahrádza voľný čas.

Zakrivená krivka ponuky charakterizuje individuálnu ponuku práce. Pre ekonomiku ako celok bude mať krivka ponuky pozitívny sklon.

Zvážte trh práce v rôznych typoch trhu:

1) Trh dokonalej konkurencie;

2) Monopsonový trh;

3) monopolný trh;

4) Dvojstranný monopol.

1) Trh dokonalej konkurencie.

Čisto konkurenčný trh práce sa vyznačuje týmito vlastnosťami:

a) veľký počet firiem si navzájom konkuruje pri najímaní určitého druhu pracovnej sily;

b) tento druh pracovnej služby ponúka množstvo kvalifikovaných pracovníkov s rovnakou kvalifikáciou;

c) ani firmy, ani pracovníci nemajú kontrolu nad trhovou mzdovou sadzbou.

Na dokonale konkurenčnom trhu určujú počet pracovníkov zamestnaných podnikateľmi dva faktory:

1) reálne mzdy v hodnotovom vyjadrení;

2) hraničný produkt práce.

Dodatočný príjem z dodatočnej jednotky práce sa nazýva hraničná ziskovosť práce (MRP). S nárastom počtu najatých pracovníkov dochádza k znižovaniu hodnoty hraničného produktu (podľa zákona klesajúcich výnosov).

MRP = MP∙MR (1),

kde MR je hraničný produkt práce;

MR - dodatočný príjem - hraničný príjem.

Obrázok 2 - Grafické znázornenie produktu marginálneho príjmu.

MRP = MP∙MR - v podmienkach monopolnej moci

MRP = MP∙Р - na konkurenčnom trhu

Koncept hraničnej ziskovosti produktu možno aplikovať na zamestnávanie pracovníkov firmou. Bez ohľadu na trh s hotovým výrobkom, hraničná ziskovosť výrobku udáva, koľko je firma ochotná zaplatiť za najatie ďalšej pracovnej sily.

Zbohom MRP je vyššia ako základná mzda, firma najme ďalšiu pracovnú silu.

Ak hraničná ziskovosť produktu je nižšia ako mzdová sadzba, firma by mala prepustiť časť pracovníkov.

Iba ak hraničná rentabilita produktu sa rovná súčtu miezd, množstvo práce maximalizuje zisky. Podmienka maximalizácie zisku je teda nasledovná:

Príťažlivosť ďalšej jednotky práce sa zastaví, keď sa hodnota hraničného produktu rovná mzde. A bude tam rovnováha.

Trhy s výrobnými faktormi sú v mnohom podobné trhom s hotovými výrobkami. Napríklad podmienkou maximalizácie zisku pre trhy výrobných faktorov je, že hraničná ziskovosť produktu sa musí rovnať mzdovej sadzbe, podobne ako pravidlo pre trh hotových výrobkov, že hraničný príjem sa musí rovnať hraničným nákladom. Vydeľte rovnicu (1) MP (hraničný produkt práce) a získajte:

Rovnica (2) ukazuje, že výber množstva vstupnej práce a objemu výstupu firmy sa riadi rovnakým pravidlom:

Počet výrobných faktorov a objem produkcie sa volí tak, aby sa hraničný príjem z predaja výrobkov) rovnal hraničným nákladom (na obstaranie výrobných faktorov).

Toto pravidlo platí pre konkurenčné aj nekonkurenčné trhy.

2) Monopsony Market .

Monopsonový trh má tieto vlastnosti:

a) počet ľudí zamestnaných v danej firme tvorí väčšinu zo všetkých zamestnaných v určitom druhu práce.

b) tento typ práce je relatívne imobilný, či už v dôsledku geografických faktorov, alebo v tom zmysle, že ak pracovníci našli alternatívu využitia svojej pracovnej sily, sú nútení získať novú kvalifikáciu

c) firma „diktuje mzdy“ v tom zmysle, že mzdová sadzba je priamo závislá od počtu najatých pracovníkov.

V niektorých prípadoch je monopsonická sila zamestnávateľov úplná – prítomnosť iba jedného veľkého zamestnávateľa na trhu práce (jediného mestotvorného podniku). A v iných prípadoch môže zvíťaziť oligopsónia - tri alebo štyri firmy môžu najať väčšinu pracovnej sily ponúkanej na konkrétnom trhu.

Keď firma zamestnáva významnú časť celkovej dostupnej ponuky určitého druhu práce, rozhodnutie zamestnať viac alebo menej pracovníkov ovplyvní výšku miezd vyplácaných za prácu.

Ak je firma vzhľadom na trh práce veľká, bude musieť zaplatiť vyššiu mzdu, aby získala viac pracovnej sily.

Obrázok 3 - Mzdová sadzba a miera zamestnanosti na monopsónnom trhu práce.

Na monopsónnom trhu práce je krivka hraničné náklady zdroj na zamestnávateľa (MRC) sa nachádza nad krivkou ponuky práce (S). Vyrovnaním MRC s dopytom po pracovnej sile MRP v bode b, monopsonista najme Qm pracovníkov (v porovnaní s Qc za konkurenčných podmienok) a zaplatí mzdovú sadzbu Wm (na rozdiel od konkurenčnej sadzby Qc).

Monopsonista teda, ceteris paribus, maximalizuje svoj zisk tým, že najme menej pracovníkov a zároveň zaplatí mzdu nižšiu ako za konkurenčných podmienok. Tak ako monopolista - predávajúci považuje za výhodné znížiť výrobu, aby zvýšil cenu svojho tovaru nad konkurenčný, tak monopsonista - zamestnávateľ zdrojov považuje za výhodné znížiť zamestnanosť s cieľom znížiť mzdové sadzby a podľa toho , náklady, t.j. stanoviť mzdové sadzby pod konkurenčné sadzby.

3) monopolný trh.

Zatiaľ čo kupujúci výrobných faktorov majú monopolnú moc, predajcovia týchto faktorov môžu mať monopolnú moc (držiaci patent na výrobu). Najčastejší príklad monopolnej sily na trhu s výrobnými faktormi sa spája s odbormi, ktoré sú monopolistami v predaji pracovnej sily.

Obrázok 4 - Monopolná ponuka pracovnej sily

Ak by odbory nemali monopolnú moc, potom by bol pracovný trh konkurenčný a L * robotníci by sa najímali za mzdy W * (bod A).

Vzhľadom na monopolnú moc si však odbory môžu zvoliť akúkoľvek mzdovú sadzbu a tomu zodpovedajúce množstvo práce. Ciele odborového zväzu sú nasledovné:

a) Maximalizácia počtu najatých pracovníkov.

Ak by odborová organizácia chcela maximalizovať počet zamestnancov, ktorých najala, potom by v bode A zvolila konkurenčné riešenie.

b) Stanovenie vyššej úrovne miezd – maximalizácia imputovaných ziskov.

Ak sa odbory rozhodnú dosiahnuť vyššiu ako konkurencieschopnú mzdovú sadzbu, potom obmedzí členstvo pracovníkov na L 1 . V dôsledku toho bude firma platiť podľa tarifnej sadzby W 1 . Obmedzením členstva odbor koná rovnakým spôsobom ako firma, ktorá obmedzuje produkciu s cieľom maximalizovať zisk.

Zisk firmy je získaný príjem mínus náklady príležitosti. Na maximalizáciu zisku musí odborový zväz zvoliť počet pracovníkov, ktorých najíma, aby sa marginálny príjem odboru (dodatočná mzda) rovnal dodatočným nákladom na nábor členov.

Na obrázku je to množstvo pracovnej sily L 1, pri ktorej krivka hraničných príjmov (MR) pretína krivku ponuky (krivka ponuky sú alternatívne náklady najatých pracovníkov).

Tieňovaná oblasť je predpokladaný zisk, ktorý pracovníci dostanú.

Politiky maximalizácie zisku môžu byť prínosom pre pracovníkov, ktorí nie sú v odboroch, ak si nájdu prácu, ktorá nie je v odboroch. Ak však takéto pracovné miesta neexistujú, potom maximalizácia zisku vytvorí priepastný rozdiel medzi pracovníkmi v odboroch a pracovníkmi bez nich.

PS: Pracovníci združení v odboroch dostávajú mzdy v priemere o 10 – 15 % vyššie v porovnaní s nečlenmi odborov.

v) Maximalizácia celkových miezd.

Alternatívnym cieľom je maximalizovať celkové mzdy, ktoré dostávajú všetci pracovníci. Aby sa to dosiahlo, počet zamestnaných pracovníkov sa zvýši z L 1 na L 2 – toľko, aby sa hraničný príjem odborov nerovnal nule. V tomto prípade sa úroveň platu zmení na W 2 .

4) Dvojstranný monopol.

Na trhu práce môže vzniknúť bilaterálny monopol, keď sa stretnú zástupcovia odborového zväzu a spoločnosti, ktorá zamestnáva pracovníkov určitej kvalifikácie, aby vyjednali mzdy.

Obrázok 5 - Grafické znázornenie bilaterálneho monopolu

kde SL – ponuka kvalifikovanej pracovnej sily – zverejňuje odborom minimálnu mzdu potrebnú na motiváciu pracovníkov pokračovať v práci vo firme;

DL je krivka dopytu firmy po práci;

ME sú marginálne mzdové náklady firmy;

AE - priemerné náklady spoločnosti na mzdy;

MR – krivka marginálnych príjmov – dodatočné mzdy, ktoré odbor poskytuje svojim členom, keď počet najatých pracovníkov rastie

MRP L je hraničný príjem produktu na trhu práce.

Ak by odbory nemali monopolnú moc, potom by sa monopolná spoločnosť rozhodla v súlade so svojou krivkou marginálnych nákladov (ME): najala by 20 pracovníkov za mzdu 10 rubľov za hodinu. (hraničný príjem produktu sa bude rovnať hraničným nákladom firmy: MRP L = ME a potom kolmica na krivku S L).

Ak chce odborový zväz maximalizovať zisky, tak volí plat 19 rubľov, pretože je to mzda, ktorá vyrovnáva hraničný príjem (medzný nárast miezd) s hraničnými nákladmi (zvýšenie minimálnej mzdy potrebnej na prijatie pracovnej sily). V colnej sadzbe 19 rubľov. Firma prijme 25 zamestnancov.

Firma je ochotná zaplatiť mzdu Rs. a najať 20 pracovníkov, ale odborová organizácia požaduje plat 19 rubľov. a chce, aby firma najala 25 pracovníkov. Výsledok závisí od strategických cieľov oboch strán.:

1) Ak odborová organizácia môže urobiť vážne vyhlásenie s hrozbou štrajku, potom môže poskytnúť plat bližšie k 19 rubľov.

2) Ak sa firmy môžu oprávnene vyhrážať, že zamestnajú nečlenov odborov, budú si môcť zabezpečiť sadzby bližšie k 10 rubľov.

3) Ak sú hrozby oboch strán opodstatnené, potom sa konečná dohoda môže priblížiť konkurenčnému výsledku (plat W c) okolo 15 rubľov.

Diferenciácia mzdových sadzieb

Mzdové rozdiely závisia od:

1) profesionalita zamestnanca a druhy vykonávanej práce, kvalita vykonávaných funkcií, zložitosť práce. Príplatok k mzde jej zvyšuje základnú sadzbu za prácu vykonávanú v noci, v nepriaznivých alebo zdraviu škodlivých podmienkach. Vysokokvalifikovaná pracovná sila je odmeňovaná vyššími mzdami, pretože

Takáto práca výrazne prispieva k ziskom;

Vysoké platy kvalifikovaných odborníkov kompenzujú minulú investíciu času, peňazí a úsilia do vzdelávania a odbornej prípravy.

2) nedostatok konkurencie medzi profesionálnymi skupinami pracovníkov, napríklad medzi oceliarmi a lekármi, tanečníkmi a matematikmi, vodičmi a pedagógmi atď. Pre zástupcu každej z týchto kategórií nie je možné prejsť z jednej skupiny do druhej, preto medzi týmito skupinami nevzniká konkurencia. Konkurenčné prostredie sa vyskytuje buď v rámci každého profesionálna skupina alebo v skupinách zameniteľných profesií.

3) Niektorí ľudia majú talent a jedinečné schopnosti: hudobníci, vedci, umelci atď. Platba za ich prácu zahŕňa prvok ekonomického nájomného, ​​platbu za exkluzivitu ich prirodzeného talentu.

kapitálovom trhu

Eigen Böhm-Bawerk (1851-1914),

A. Fred Marshall (1841-1924),

Irving Fisher (1867-1947)

Frank Knight (1885-1972)

Vilfredo Pareto (1848-1923),

John Hicks (1904-1989)

Paul Samuelson (1915-2009)

Trh kapitálu a kapitálových aktív je neoddeliteľnou súčasťou trhu výrobných faktorov. Kapitálové aktíva zahŕňajú:

Všetky typy budov a stavieb, zariadenia a stroje na priemyselné účely, zariadenia a nástroje;

Suroviny a materiály;

Energia a nápady;

Počítačový softvér.

Rozlišujte teda:

Fixný kapitál - celý majetok spoločnosti;

Pracovný kapitál- Práca a suroviny.

Kapitál je žiadaný, pretože je produktívny. Subjekty dopytu po kapitále sú podnikatelia.

Dopyt po kapitáli možno graficky znázorniť graficky ako krivku so záporným sklonom (obrázok 6).

Obrázok 6 - Dopyt po kapitáli

Z grafu je vidieť, že s rastom investičných fondov klesá hraničný produkt kapitálu. Pod vplyvom vedecko-technického pokroku (objavenie nových zdrojov energie, vývoj nových technológií, zrod nového spotrebného tovaru) sa môže krivka dopytu po kapitáli posunúť doprava.

Predmet ponuky kapitálu Domácnosti sa ozývajú a ponúkajú investičné fondy – sumy peňazí, ktoré podnikatelia používajú na nákup výrobných aktív. Graficky možno ponuku kapitálu znázorniť ako krivku s kladným sklonom (obrázok 7).

Obrázok 7 - Ponuka kapitálu ako odraz nákladov na stratené príležitosti na využitie kapitálu.

Čím viac peňazí ponúkajú domácnosti podniku, tým vyššie sú jeho marginálne náklady príležitosti alebo marginálne náklady príležitosti.

Obrázok 8 - Rovnováha na kapitálovom trhu

Úrok je druh rovnovážnej ceny. V bode E sa hraničná návratnosť kapitálu a hraničné alternatívne náklady zhodujú. Zároveň sa dopyt po úverovom kapitáli zhoduje s ponukou.

Fixný kapitál v priebehu času umožňuje spoločnosti získať určitý príjem. Všeobecným ukazovateľom návratnosti kapitálu je ročná úroková miera:

kde - P - úroková sadzba,

D - príjem prijatý za určité obdobie;

K - množstvo použitého kapitálu.

„Úrok je cena, ktorú ľudia platia, aby získali zdroje teraz, namiesto toho, aby čakali, kým zarobia peniaze na nákup týchto zdrojov“ (P. Heine).

Rozlišujte medzi nominálnymi a reálnymi úrokovými sadzbami.

Nominálna sadzba - aktuálny trhový záujem s výnimkou inflácie.

Skutočná sadzba je nominálna miera mínus očakávaná implikovaná miera inflácie.

Ziskovosť sa posudzuje na základe čistej produktivity kapitálu vypočítanej po zaplatení všetkých platieb zo zisku av porovnaní s vynaloženými nákladmi. Efektívne investičný projekt je projekt, ktorého ročný príjem nie je nižší ako trhová úroková miera akéhokoľvek kapitálového majetku vrátane bankovej úrokovej sadzby.

Výpočet príjmu, alebo stanovenie predpokladanej hodnoty čistej produktivity kapitálu, je tzv diskontovanie ktorý sa vykonáva podľa vzorca:

kde D je súčasná súčasná hodnota aktíva (dnešná hodnota budúcej sumy peňazí);

Dt je ročná budúca návratnosť aktív investovaných za obdobie rovnajúce sa t rokom, budúca hodnota dnešnej sumy peňazí);

r - úroková sadzba banky

Investície majú ekonomický zmysel len vtedy, ak sú ročné výnosy z nich vyššie ako úroky z bankových vkladov (vkladov), a o to viac zo všetkých ostatných aktív, s investovaním ktorých je spojené riziko.

Investície (nemecky Investition, z lat. investio - dress) - hotovosť, cenné papiere, iný majetok vrátane majetkových práv, iné práva s peňažnou hodnotou, investované do predmetov podnikateľskej a (alebo) inej činnosti za účelom zisku a (alebo) dosiahnutia iného prospechu účinok.

Investičné objekty zahŕňajú:

Hotovosť, účelovo viazaná bankové vklady, akcie, akcie a iné cenné papiere;

Hnuteľný a nehnuteľný majetok (budovy, stavby a iné hmotné hodnoty);

Práva na užívanie pôdy a iných zdrojov, ako aj iné vlastnícke práva a iné hodnoty.

Existujú nasledujúce typy investícií:

a) finančné alebo portfóliové (nákup cenných papierov) investície,

b) priame investície;

c) skutočné investície;

d) autonómne investície.

a) Portfóliové investície- toto je:

1) investície do cenných papierov (akcie, dlhopisy, zmenky, dlhové cenné papiere) tvorené vo forme portfólia cenných papierov;

2) malé investície (menej ako 10 % základného imania podniku), ktoré nemôžu zabezpečiť ich vlastníkom kontrolu nad podnikom.

b) Priame investície- kapitálové investície priamo do výroby akéhokoľvek produktu, vrátane nákupu, tvorby alebo rozširovania fondov podniku (pobočky), ako aj všetkých ostatných operácií súvisiacich buď s vytvorením (posilnením) kontroly nad spoločnosťou (bez ohľadu na jej právnu formu). ), alebo na rozšírenie aktivít spoločnosti. Priame investície poskytujú investorom skutočnú kontrolu nad investovanou produkciou, t.j. je vklad do tohto podniku, ktorého objem je najmenej 10 % jeho základného imania

v) Investície sú skutočné- dlhodobé investície v sektore materiálovej výroby.

G) Autonómne investície -časť čistých investícií smerujúca do tvorby nového kapitálu, nezávislá od zmien národného dôchodku, t.j. realizované s neustálym dopytom po tovare. Sami sa stávajú príčinou zvýšenia alebo zníženia národného dôchodku, a nie jeho dôsledkom. Na implementáciu sú potrebné autonómne investície Nová technológia a zlepšovanie kvality produktov a pod., t.j. príčinami vzniku autonómnych investícií sú externé faktory (technický pokrok nakupovania, meniaci sa vkus, rast populácie, expanzia zahraničných trhov a pod.). Príklady „autonómnych investícií“: náklady na vynálezy, náklady na uspokojenie zmien vkusu, populácie atď.

Podmienky vedúce k zmene investičných nákladov sú tzv investičné faktory. Tie obsahujú:

Dynamika výrobných nákladov;

Zmeny vo výške sadzieb dane z podnikateľskej činnosti;

Zmeny vo výrobnej technológii;

Očakávania podnikateľských vyhliadok.

trh s pôdou

Zem- výrobný faktor alebo výrobné zdroje dané samotnou prírodou, teda všetky prírodné zdroje (zeme, lesy, vody, ložiská).

držbu pôdy znamená uznanie práva danej osoby (fyzickej alebo právnickej) na určitý pozemok z historických dôvodov. Najčastejšie sa vlastníctvom pôdy vzťahuje na vlastníctvo pôdy.

využitie pôdy- je užívanie pôdy spôsobom ustanoveným zvykom alebo zákonom. Užívateľ pozemku nemusí byť nevyhnutne jeho vlastníkom.

Tento typ zdroja prináša majiteľovi príjem vo forme prenajať.

Nájomné- je cena za využívanie pôdy a iných prírodných zdrojov, ktorých ponuka je obmedzená pre ich nereprodukovateľnosť.

Nájomné(nemecky Rente, z lat. reddita - vrátené) - príjem nesúvisiaci s podnikateľskou činnosťou a pravidelne poberaný rentiérom vo forme úrokov z pôžičky (úveru) kapitálu a vlastníkom pôdy vo forme pozemkovej renty z prenajatého majetku. pozemok. Môže byť spoplatnené užívanie iného majetku, vr. obytné priestory, prírodné zdroje. V mnohých krajinách je príjem, ktorý vlastník dostáva zo štátnych dlhopisov.

PS: v neoklasickom smere sú renta a renta synonymné slová.

ekonomické nájomné nazývané platby vlastníkom výrobných faktorov, ktoré prevyšujú alternatívne náklady týchto faktorov. Ak výrobný faktor nemá žiadne alternatívne využitie, jeho alternatívne náklady sú nulové a všetky príjmy z jeho používania sú vo forme prenájmu.

prenájom pôdy je cena zaplatená za využívanie obmedzeného množstva pôdy a iných prírodných zdrojov. Platby nájomného sa líšia od miezd, úrokov, ziskov a iných druhov príjmov, sú súčasťou nájomného:

1) ak na pozemku, ktorý je prenajatý, nie sú žiadne budovy, stavby alebo iný kapitál, nájomné, to znamená určitá suma peňazí, ktorú zaplatí nájomca za používanie pozemku, sa bude rovnať nájomné za pozemok.

2) ak sú na pôde nejaké výrobné zdroje (továrne, závody, budovy na ťažbu zdrojov), potom nájomné bude zahŕňať nielen nájomné z pôdy, ale aj úroky z pôžičky za využitie výrobného potenciálu nachádzajúceho sa na pôde.

Existujú tieto typy prenájmu pôdy:

1) Absolútny nájom- úhrada nájomcu vlastníkovi pozemku za právo hospodárenia s ním (bez ohľadu na kvalitu pozemku);

2) Diferenčné nájomné I- doplatok nájomcu vlastníkovi pozemku, ktorý má relatívne vyššiu prirodzenú úrodnosť alebo je výhodný vzhľadom na trh predaja

3) Rozdielové nájomné II - doplatok nájomcu vlastníkovi pozemku za zisk získaný intenzívnym hospodárením na úrodnejších pozemkoch.

Cena pôdy pôsobí ako kapitalizovaná renta, ktorej ekonomický význam je v tom, že poskytuje vlastníkovi pôdy takú sumu peňazí, ktorá by v prípade uloženia v banke priniesla príjem nie nižší ako ročná renta. Základný vzorec pre cenu pozemku je nasledujúci:

kde - R - výška nájomného (nájmu pôdy);

r- úroková sadzba z vkladov, %

PS: Mŕtvy nájom- nájomné, ktoré sa platí za nevyužívaný majetok

Pevná anuita- cenné papiere, pri ktorých dlžník ručí za stálu výnosnosť až do ich splatnosti.

Ekonomickú rentu treba odlíšiť od kvázi renty. Platby vlastníkom výrobných faktorov, ktorých dodávka v krátkodobý opravený, tzv kvázi nájomné predstavujúce zostatkovú platbu. Kvázi renta z dlhodobého hľadiska zmizne, keď sa všetky výrobné faktory stanú variabilnými. Ekonomická renta dlhodobo pretrváva.

Podnikanie ako výrobný faktor

V ekonomickej teórii sa pojem „podnikateľ“ objavil v XVIII. A často spájaný s pojmom „majiteľ“. Pojem „podnikateľ“ prvýkrát zaviedol Richard Cantillon (1680-1730). Podľa Cantillona „podnikateľ je osoba s neistým, nefixným príjmom (roľník, remeselník, obchodník), ktorá kupuje tovar iných ľudí za známu cenu a predáva ho za cenu, ktorú ešte nepozná. Z toho vyplýva, že riziko je hlavným rozlišovacím znakom podnikateľa a jeho hlavnou ekonomickou funkciou je zosúladiť ponuku s dopytom na rôznych produktových trhoch.

A. Smith charakterizoval podnikateľa ako vlastníka, ktorý podstupuje ekonomické riziko za účelom realizácie komerčného nápadu a dosiahnutia zisku. Sám plánuje a organizuje výrobu, likviduje jej výsledky.

Tiež prispel k rozvoju teórie podnikania:

Jean-Baptiste Say (1762-1832),

Werner Sombart (1863-1941),

Joseph Schumpeter (1883-1950).

Združenie v jednej osobe majiteľa a podnikateľa sa začalo rúcať v období, keď sa objavil úver. Žiadna komerčná banka nie je vlastníkom všetkého kapitálu, ktorý dáva do obehu. Vlastníctvo sa spravidla vzťahuje na štatutárny fond, čo môže predstavovať malú čiastku. Najviditeľnejšie oddelenie podnikania od majetku je v akciových spoločnostiach. Tu namiesto skutočných fyzických predmetov, s ktorými sa tradične spájal pojem vlastníctvo, vlastní akcionár iba kus papiera, vlastnícky titul. Nad samotnými podnikateľmi má on, vlastník akcií, veľmi podmienenú kontrolu. Za výsledky činnosti korporácie však nezodpovedá. Toto je zodpovednosť manažérov.

Rozvoj úverových vzťahov a prechod národného bohatstva z formy individuálneho súkromného vlastníctva do formy podnikového vlastníctva teda nesie so sebou oddelenie vlastníctva rádu, podnikania.

Vo vedeckej literatúre sa navrhuje, aby sa podnikanie posudzovalo v troch aspektoch:

1) ako ekonomická kategória;

2) ako spôsob riadenia;

3) ako typ ekonomického myslenia.

1) P podnikanie ako ekonomická kategória.

Charakterizovať podnikanie ako ekonomickej kategóriiústredným problémom je ustanovenie jej subjektov a objektov.

Podnikateľské subjekty môže byť:

Jednotlivci - organizátori individuálnej, rodinnej a väčšej produkcie;

Skupiny osôb prepojené zmluvnými vzťahmi a ekonomickými záujmami;

Akciové spoločnosti, nájomné kolektívy, družstvá;

Štát zastúpený svojimi príslušnými orgánmi.

V trhovej ekonomike teda existujú tri formy podnikateľskej činnosti: štátna, kolektívna, súkromná.

Predmetom podnikania je implementácia najefektívnejšej kombinácie výrobných faktorov s cieľom maximalizovať príjem.

2) Podnikanie ako spôsob riadenia ekonomiky.

Existujú nasledujúce podmienky, ktoré charakterizujú podnikanie ako spôsob chovu:

a) hlavnou podmienkou je autonómia, nezávislosť ekonomických subjektov, existencia určitého súboru slobôd a práv pre nich zvoliť si druh podnikateľskej činnosti, vybrať si zdroje financovania, prístup k zdrojom, predávať produkty.

b) druhou podmienkou podnikania je zodpovednosť za prijaté rozhodnutia, ich dôsledky a súvisiace riziká.

c) tretím znakom podnikania je zameranie na dosahovanie obchodného úspechu, túžba zvyšovať zisky.

3) Podnikanie ako typ ekonomického myslenia.

Podnikanie as zvláštny druh ekonomického myslenia charakterizuje súbor originálnych pohľadov a prístupov k rozhodovaniu, ktoré sa realizujú v praxi.

Príjmom z podnikateľskej činnosti je zisk.

Zisk je prebytok príjmov z predaja tovarov a služieb nad nákladmi na výrobu a predaj týchto tovarov. Ide o jeden z najdôležitejších ukazovateľov finančných výsledkov hospodárskej činnosti podnikov a podnikateľov.

Zisk sa vypočíta ako rozdiel medzi príjmom z predaja produktu hospodárskej činnosti a súčtom nákladov na výrobné faktory na túto činnosť v peňažnom vyjadrení.

Existujú nasledujúce typy zisku:

1) celkový zisk, nazývaná brutto (súvaha);

2) čistý zisk, zostávajúce po zaplatení daní a zrážok z hrubého zisku;

3) účtovníctvo vypočítané ako rozdiel medzi cenou (výnosom z predaja) a účtovnými (explicitnými) nákladmi (obrázok 9),

4) ekonomický zisk, ktorý zohľadňuje imputované, alternatívne náklady. Ekonomický zisk je zvyčajne nižší ako účtovný zisk o hodnotu nekompenzovaných vlastných nákladov podnikateľa, ktoré nie sú zahrnuté v nákladoch, ktoré niekedy zahŕňajú stratené príležitosti (obrázok 9).

Ekonomický zisk- rozdiel medzi príjmami a ekonomickými nákladmi, vrátane spolu s celkovými nákladmi aj oportunných (imputovaných) nákladov. Dá sa vypočítať aj ako rozdiel medzi účtovným a bežným ziskom podnikateľa.

Ekonomický nákladový prvok je normálny zisk. Ide o normálnu odmenu, ktorá drží podnikateľa v tejto oblasti činnosti. Ak sa neposkytne, podnikateľ túto činnosť zmení alebo uprednostní mzdu pred ziskom.

Obrázok 9- Rozdiely medzi ekonomickým a účtovným prístupom k nákladom a ziskom.

PS: explicitné - explicitné náklady

implicitné - implicitné náklady, náklady na nevyužité príležitosti.

Kladná hodnota ekonomického zisku ukazuje, že spoločnosť zarobila viac, ako je potrebné na pokrytie nákladov na použité zdroje, preto sa vytvorila dodatočná hodnota pre investorov, zakladateľov.

V prípade opačnej situácie to naznačuje, že organizácia nebola schopná pokryť náklady na použitie prilákaných zdrojov. Tu sa zvažuje možnosť odchodu podniku z trhu.

Nedostatok ekonomického zisku môže spôsobiť odliv kapitálu z podniku. Nulový ekonomický zisk je dôsledkom statickej ekonomiky a voľnej súťaže v jej najčistejšej podobe.

Z hľadiska hodnotenia efektívnosti vám ukazovateľ ekonomického zisku umožňuje získať v porovnaní s ukazovateľom účtovného zisku úplnejšiu predstavu o efektívnosti využívania existujúcich aktív podnikom, kvôli tomu, že sa porovnáva finančné výsledky dostane konkrétny podnik, s výsledkom, ktorý mu zabezpečí skutočné uchovanie investovaných prostriedkov. Preto je ukazovateľ ekonomického zisku priestrannejší a užitočnejší pri rozhodovaní investorov o ich konaní vo vzťahu k cenným papierom spoločnosti.

Existujú nasledujúce princípy maximalizácie zisku:

1 prístup. - Porovnanie hrubých príjmov a hrubých nákladov pre každý objem výroby.

Možné sú nasledujúce situácie:

a) hrubý príjem je vyšší ako celkové náklady

Firma má ekonomický zisk a môže zvýšiť produkciu až do kritického bodu: TR=TC;

b) hrubý príjem je nižší ako celkové náklady

Spoločnosť je zisková. Jeho cieľom je minimalizovať straty. Je to možné za nasledujúcich podmienok:

– ak výnosy prevyšujú variabilné náklady: TR>TVC, potom môže firma krátkodobo pokračovať vo svojej činnosti. Výnosy poskytujú náhradu variabilné náklady a časti fixných nákladov;

- ak pri všetkých objemoch výroby straty prevyšujú straty fixných nákladov, potom je podnik v konkurze. Firma by mala minimalizovať straty zastavením výroby.

Prístup 2 – Porovnanie hraničných príjmov a hraničných nákladov.

Tu sú možné nasledujúce situácie.

Úvod …………………………………………………………………………………3

Kapitola 1. Obsah podnikania………………………………………………….5

1.1.Podstata podnikania a jeho funkcie……………………………………………….5

1.2 Podnikateľská činnosť ako osobitná forma hospodárenia

činnosť……………………………………………………………………………………….. 6

1.3 Podnikanie ako fenomén a proces……………………………………………………………………………… 12

Kapitola 2 Typológia podnikania………………………………………………...14

2.1.Druhy a typy podnikania……………………………………………………….14

2.2 Sprostredkovateľská obchodná činnosť……………………………………….16

2.3 Nelegálne podnikanie a falošné podnikanie………………...17

Kapitola 3 Podmienky podnikania………………….18

3.1 Podnikateľský nápad a jeho výber……………………………………………………….18

3.2 Podnikateľský kapitál. Spôsoby jeho vzniku ……………………… 20

3.3.Podnikateľský typ myslenia a správania………………………………22

Záver ……………………………………………………………………………….23

Zoznam použitej literatúry …………………………………………………24

Úvod.

Témou tejto kurzovej práce je podnikanie ako výrobný faktor v moderných podmienkach. Táto téma je v súčasnosti veľmi zaujímavá a dôležitá.

Relevantnosť zvolenej témy seminárnej práce potvrdzuje skutočnosť, že v moderných podmienkach existuje problém organizácie a rozvoja podnikateľskej činnosti. Okrem toho sa počas rozvoja trhového systému zvyšuje úloha podnikania, takže musíte poznať a pochopiť podstatu podnikateľskej činnosti.

Predmetom štúdia tejto kurzovej práce je podnikanie ako výrobný faktor.

Cieľom tejto kurzovej práce je študovať miesto a úlohu podnikania v modernej ekonomike a identifikovať jeho črty.

Na dosiahnutie cieľa boli v práci stanovené tieto úlohy:

Preskúmať podstatu podnikania ako výrobného faktora osobitného druhu;

Zvážte typy a typy podnikateľskej činnosti;

Študovať podmienky, za ktorých sa podniká.

Vo väčšine krajín sveta je podnikanie silným motorom ekonomického a sociálneho rozvoja. Bez podnikateľov nemožno úplne uspokojiť potreby ľudí. Okrem toho podnikanie plní manažérske, organizačné, trhové funkcie a tvorí prvky tvorivosti v sociálno-ekonomickom živote spoločnosti. Prostredníctvom podnikania, inovácií v obchode, manažmente, informačné technológie. V modernom svete je podnikanie jedným z najdôležitejších výrobných faktorov. Podnikanie je rozvinuté najmä v západných krajinách. V Rusku je slabo rozvinutá, pretože neexistujú žiadne vlastné skúsenosti s podnikateľskou činnosťou. Pre rozvoj podnikania je teraz potrebné urýchliť vytváranie súboru podmienok pre podnikateľskú činnosť, vytváranie priaznivej podnikateľskej klímy. Napríklad privatizácia pomôže oživiť súkromné ​​vlastníctvo ako základ podnikania.

Táto práca sa bude zaoberať rôznymi typmi a typmi podnikania, jeho obsahom a podmienkami, bez ktorých to nie je možné úspešnej implementácii podnikateľskú činnosť.

Táto práca sa skladá z úvodu, troch kapitol, záveru a zoznamu literatúry.

Kapitola 1. Obsah podnikania.

1.1 Podstata podnikania a jeho funkcie.

Podnikanie v existujúcej postindustriálnej spoločnosti zohráva veľmi dôležitú úlohu. Podnikanie je výrobný faktor, ktorý slúži na uspokojovanie potrieb spotrebiteľov na tovary a služby a na dosiahnutie zisku pre rozvoj ďalšej výroby. Podnikanie je spojené s túžbou robiť niečo nové, prísť s niečím novým, alebo zlepšiť niečo, čo už existuje. Podnikanie je predovšetkým spojené s efektívnym využívaním všetkých výrobných faktorov za účelom dosiahnutia ekonomického rastu a uspokojovania potrieb jednotlivých občanov a celej spoločnosti.

Podnikanie je organicky spojené s ekonomickou slobodou. Ekonomická sloboda dopĺňa osobnú slobodu a umožňuje každému rozvíjať sa na základe vlastných názorov a hodnôt. Popieranie ekonomickej slobody znamená popieranie osobnej dôstojnosti a práva každého človeka riadiť svoj vlastný osud. Ekonomická sloboda umožňuje organizovať výrobu a rozdeľovať bohatstvo bez svojvoľných zásahov úradov, diktátu režimu. V slobodných ekonomických systémoch sa bohatstvo vytvára a distribuuje v rámci demokracie a trhových vzťahov.

Vo vyspelom trhovom hospodárstve plní podnikanie ako integrovaný súbor podnikateľských organizácií, individuálnych podnikateľov, ako aj komplexné združenia podnikateľských organizácií tieto funkcie: všeobecnú ekonomickú, kreatívnu a vyhľadávaciu (inovatívnu), zdrojovú, sociálnu, organizačnú.

Podnikateľská činnosť je zameraná na výrobu tovarov (vykonávanie prác, poskytovanie služieb) a ich privádzanie konkrétnym spotrebiteľom: domácnostiam, iným podnikateľom, štátu, čo v prvom rade predurčuje všeobecnú ekonomickú funkciu. Najdôležitejšou funkciou je zdroj. Rozvoj podnikania zahŕňa efektívne využívanie reprodukovateľných aj obmedzených zdrojov a zdrojmi treba rozumieť všetky materiálne a nemateriálne podmienky a faktory výroby. Najdôležitejšia funkcia podnikania je organizačná, ktorá sa prejavuje v tom, že si podnikatelia osvojili samostatné rozhodnutie organizovať svoj vlastný podnik, vo formovaní podnikateľského manažmentu, vo vytváraní zložitých podnikateľských štruktúr, v zmene stratégie podnikateľskej firmy. , atď. V procese formovania trhovej ekonomiky získava podnikanie sociálnu funkciu, ktorá sa prejavuje v schopnosti každého schopného jednotlivca byť majiteľom podniku, prejaviť svoje individuálne talenty a schopnosti s najväčším dosahom. Podnikanie sa vyznačuje inovatívnou funkciou spojenou nielen s využívaním nových myšlienok v procese činnosti, ale aj s vývojom nových prostriedkov a faktorov na dosiahnutie cieľov. Podstata podnikania sa najkomplexnejšie prejavuje v spojení všetkých jeho inherentných funkcií, ktoré sú objektívne charakteristické pre civilizované podnikanie.

1.2 Podnikateľská činnosť ako osobitná forma hospodárskej činnosti.

Konkurencia je neoddeliteľnou súčasťou obchodného systému. Ide o mechanizmus, ktorý podnecuje podnikateľov k rýchlej reakcii na všetky zmeny, ktoré nastanú v ekonomike. Všetky činnosti podnikateľov v trhovej ekonomike podliehajú premenlivým zákonom (hodnota, peňažný obeh, hospodárska súťaž). Zákon hospodárskej súťaže určuje, že každý výrobca komodít sa snaží získať čo najvýhodnejšie podmienky na výrobu a predaj tovarov (služieb). Dochádza tak k stretu záujmov výrobcov komodít, ktorí sú nútení byť aktívni, aby sa vyhli bankrotu. Počas prechodu na trhové hospodárstvo by hospodárska súťaž mala podporovať rast podnikateľskej činnosti, intenzívny rozvoj hospodárstvo, plnšie uspokojujúce potreby rôznorodých a vysokokvalitných produktov a služieb.

V podmienkach rozvinutých trhových vzťahov je jedným z najdôležitejších momentov úspešného fungovania podnikania organizácia riadenia podniku, ktorá umožňuje rozvíjať riešenia zamerané na efektívne využitie dostupných materiálnych, finančných, pracovných a iných druhov zdrojov. Túto úlohu plní riadiaci aparát – skupina manažérov a špecialistov, ktorí sú poverení manažérskymi funkciami. Riešenie špecifických problémov manažmentu je spojené s manažmentom - systémom riadenia výroby a marketingu produktov alebo služieb, slúžiaci na zvýšenie ich efektívnosti a dosiahnutie najvyššieho zisku. Súhrn všetkých typov a foriem riadenia v podnikaní sa nazýva manažment a tí, ktorí riadia činnosť firiem, sa nazývajú manažéri. Vedúca úloha v riadení firmy patrí jej majiteľovi, no nie vždy riadi všetky záležitosti firmy sám, t.j. uprednostňuje zamestnávanie skúsených manažérov. Podnikateľ robí zásadné rozhodnutia vo všetkých hlavných oblastiach činnosti spoločnosti, riskuje, a to: preberá ekonomickú a právnu zodpovednosť za rozhodovanie a výsledky výkonu. Manažér sa zaoberá organizáciou výrobného procesu a činnosťou personálu zameranou na dosahovanie vysokých výsledkov a maximalizáciu zisku. Aktivity podnikateľov sú spojené s komerčným rizikom: nové okolnosti môžu priniesť úspech alebo viesť k neúspechu. Prirodzene, firma sa snaží, aby toto riziko bolo čo najmenej pravdepodobné. Aby to bolo možné, musí včas predvídať, čo sa stane počas niektorých bezprostredných a vzdialenejších časových období. Toto je prognóza.

Ekonomická činnosť je forma účasti jednotlivca na spoločenskej výrobe a spôsob získavania finančných zdrojov na zabezpečenie živobytia jeho a jeho rodinných príslušníkov. Táto forma participácie jednotlivca na spoločenskej produkcii je jednou spoločenskou funkčnou povinnosťou alebo ich kombináciou, keď vystupuje ako:

Vlastník akýchkoľvek predmetov, nehnuteľností atď., ktoré mu prinášajú stály a garantovaný príjem (majiteľ podniku alebo domu na prenájom atď.);

Nájomný robotník, ktorý predáva svoju pracovnú silu (sústružník v továrni, učiteľ v škole atď.);

Individuálny výrobca (umelec „na voľnej nohe“, ktorý žije z príjmov z predaja svojich diel, alebo vodič, ktorý používa auto ako taxík a žije z príjmov z takejto činnosti atď.);

štátny alebo obecný zamestnanec;

Manažér (konateľ inej spoločnosti);

Študent alebo študent (ako prípravná fáza podieľať sa na budúcej sociálnej produkcii v akejkoľvek konkrétnej firme);

Podnikanie pôsobí ako osobitný druh hospodárskej činnosti, pretože jeho počiatočná fáza je spojená spravidla len s myšlienkou - výsledkom duševnej činnosti, ktorá následne nadobúda zhmotnenú podobu. Podnikanie je charakterizované povinnou prítomnosťou inovačného momentu – či už ide o výrobu nového produktu, zmenu profilu činnosti alebo založenie nového podniku. Inovačným momentom je aj nový systém riadenia výroby a kvality, zavádzanie nových metód organizácie výroby či nové technológie.

Hlavným predmetom podnikateľskej činnosti je podnikateľ. Do kategórie subjektov podnikateľskej činnosti patrí aj spotrebiteľ a štát, ako aj zamestnanec a obchodní partneri.

Predmetom podnikateľskej činnosti je výrobok, výrobok, služba, teda niečo, čo môže uspokojiť niekoho potrebu a čo sa ponúka na trhu na kúpu, použitie a spotrebu. Samostatná integrita, ktorá je charakterizovaná takými ukazovateľmi, ako je množstvo, cena, vzhľad atď., sa nazýva komoditná jednotka. Profesionálny prístup podnikateľa k jeho činnosti znamená v prvom rade dbať na kvalitu, spotrebiteľské vlastnosti, cenu a pod. a až potom na kvalitu tovarových jednotiek (ak činnosť nie je dobrodružného charakteru alebo jednorazového charakteru). čas vstupu na trh).

Účelom podnikateľskej činnosti je výroba a dodávka na trh takého produktu, po ktorom je dopyt a ktorý prináša podnikateľovi zisk. Zisk je prebytok príjmov nad výdavkami prijatými v dôsledku vykonania podnikateľského rozhodnutia o výrobe a dodávke tovaru na trh, pri ktorom podnikateľ zistil nespokojný, resp. skrytý dopyt spotrebiteľ. Výdavkami sa rozumie všetko, čo podnikateľ vynaloží na výrobu takéhoto výrobku, teda všetky jeho náklady spojené s výrobou konkrétneho výrobku. Príjmom je všetko, čo prichádza na účet podnikateľa ako platba za akékoľvek úkony podnikateľa.

Dosahovanie zisku je charakteristické nielen pre podnikanie, ale aj pre akúkoľvek inú formu podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti je dôležité venovať pozornosť alokácii takej ekonomickej kategórie, akou je podnikateľský zisk alebo podnikateľský príjem. Pod podnikateľským príjmom treba rozumieť predovšetkým dodatočný príjem, príjem z hospodárenia, prebytok, ktorý podnikateľ získa vďaka svojim prirodzeným vlastnostiam alebo osobitnej schopnosti analyzovať a novým spôsobom kombinovať výrobné faktory v závislosti od vonkajších podmienok. Zisk podnikateľa tvoria dva prvky: bežný zisk podnikateľa a prebytok nad bežným ziskom podnikateľa. Druhý prvok pôsobí ako podnikateľský príjem, t.j. formy verejnej odmeny za prejavený inovatívny prístup, inovácie vo výrobe. Každý podnikateľ teda vystupuje ako podnikateľ, ale nie každého podnikateľa možno klasifikovať ako podnikateľa, ak hovoríme o skutočnom fenoméne podnikateľa.

Realizácia podnikateľskej činnosti na efektívnej úrovni je možná len za prítomnosti určitej sociálnej situácie – podnikateľského prostredia, ktorým sa rozumie predovšetkým trh, trhový systém vzťahov, ako aj osobná sloboda podnikateľa. Podnikateľské prostredie – sociálna ekonomická situácia vrátane miery ekonomickej slobody, prítomnosť podnikateľského zboru, dominancia typ trhu ekonomické väzby, možnosť formovania podnikateľského kapitálu a využívania potrebných zdrojov. Formovanie podnikateľského prostredia je zvládnuteľný proces. Spôsoby riadenia takéhoto procesu však nemôžu mať administratívny alebo direktívny charakter. Vychádzajú z opatrení, ktoré nesúvisia s dopadom na podnikateľské subjekty, ale s budovaním priaznivých podmienok pre vznik a rýchly rozvoj takýchto subjektov. Rozvoj podnikania vedie k rastu národného bohatstva a blahobytu národa, (nie však naopak). Vytváranie podnikateľského prostredia nie je len národným, ale aj medzištátnym problémom. V rámci uzavretých medzištátnych zoskupení (napr. Európska únia) prebieha proces vytvárania jednotného obchodného priestoru, t.j. podmienky na realizáciu podnikateľských funkcií sú vo všetkých týchto krajinách čoraz zložitejšie. Problém jeho začlenenia do európskej a svetovej podnikateľskej produkcie zostáva pre Rusko veľmi aktuálny. Len v prípade takéhoto začlenenia možno zastaviť proces „úniku“ ruského kapitálu do zahraničia.

Podnikanie ako osobitná forma hospodárskej činnosti, ako špecifická forma samostatnej zárobkovej činnosti časti obyvateľstva a vytváranie nových pracovných miest, má vládnu podporu vo všetkých priemyselných krajinách. Štátna podpora sa vzťahuje na zvyčajne vytvorené podnikateľské štruktúry, kým neprejdú do kategórie stredných alebo veľkých podnikov.

Podnikanie ako osobitná forma hospodárskej činnosti by malo byť proaktívne, pretože podnikateľ sa vo svojej činnosti orientuje na trh. Trh je súbor záujmov a konaní skutočných a potenciálnych kupujúcich a predávajúcich, ako aj podmienok, ktoré charakterizujú stav a zmenu ich záujmov a konania. Trhovo orientovaný podnikateľ je povinný jasne reprezentovať a dokonca predvídať zmeny situácie na trhu. Vzhľadom na túto orientáciu nesie konanie podnikateľa vždy prvok rizika. Podnikateľské riziko je ukazovateľom stupňa znalosti trhu tak v čase dodania tovaru, ako aj v budúcnosti, blízkom i vzdialenom. Pred dodaním tovaru na trh je ťažké predvídať, predvídať reakciu trhu na takúto ponuku. Podnikateľ v tomto zmysle koná „na vlastné nebezpečenstvo a riziko“, pretože nezávisle, intuitívne musí odpovedať na otázky, ktoré sa scvrkávajú na večnú ekonomickú triádu:

Čo vyrábať;

Ako vyrábať;

1.3 Podnikanie ako fenomén a ako proces.

Podnikanie ako fenomén odráža súhrn vzťahov (ekonomických, sociálnych, organizačných, personálnych a iných) spojených s organizáciou ich podnikania podnikateľmi, s výrobou tovaru a dosahovaním požadovaného výsledku vo forme zisku. Podnikanie ako fenomén odráža celý systém vzťahov (finančných, ekonomických, sociálnych), ktoré podnikatelia objektívne majú medzi sebou, so spotrebiteľmi, dodávateľmi všetkých výrobných faktorov s bankami a inými subjektmi trhu, so zamestnancami a napokon aj so štátom. zastúpené príslušnými výkonnými orgánmi, ako aj orgánmi zakladajúcich subjektov Ruskej federácie a miestnej samosprávy. Podnikanie ako ekonomický fenomén odráža tovarový charakter vzťahov podnikateľov s inými ekonomickými subjektmi založených na fungovaní ekonomických zákonitostí trhovej ekonomiky (ponuka a dopyt, konkurencia, náklady a pod.) a všetkých nástrojov výroby a obehu tovaru. . Podnikanie ako proces je komplexný „reťazec“ cieľavedomého konania podnikateľov, počnúc momentom vzniku podnikateľského nápadu a končiac jeho realizáciou v konkrétnom podnikateľskom projekte. Podnikanie je proces vytvárania nových tovarov, prác, služieb, ktoré majú hodnotu pre spotrebiteľov, proces uspokojovania stále rastúcich potrieb, proces uskutočňovaný na základe neustálej kombinácie výrobných faktorov, efektívne využívanie dostupných zdrojov na dosiahnutie najlepšie výsledky. Tento proces je nepretržitý, neustále sa obnovuje, keďže potreby, ktoré podnikatelia uspokojujú, sa neustále menia. Tento proces si vyžaduje veľké výdavky na všetky výrobné faktory, je často odsúdený na dočasný neúspech, no v konečnom dôsledku dostane podnikateľ osobné uspokojenie z dosiahnutého peňažného príjmu.

Kapitola 2. Typológia podnikania.

2.1 Druhy a typy podnikania.

Vzhľadom na smer podnikateľskej činnosti, predmet kapitálového investovania a dosahovanie konkrétnych výsledkov sa rozlišujú tieto typy podnikania.

Prvým typom je výrobný podnik. Ide o proces výroby špecifického tovaru, vykonávania prác a poskytovania služieb na ich predaj (predaj) spotrebiteľom (kupujúcim). Keďže priemyselné podnikanie sa vykonáva v oblasti materiálovej výroby, zaraďuje sa v závislosti od odvetvia ekonomickej činnosti na priemyselné, stavebné, poľnohospodárske a pod. Podľa toho sa podnikanie rozlišuje podľa pododvetví, napríklad v priemysle, podnikateľskej činnosti. je organizovaná v strojárstve, stavbe obrábacích strojov atď. Z ekonomického hľadiska je rozhodujúce priemyselné podnikanie, keďže tieto organizácie (firmy, podniky, podniky) vyrábajú výrobky (tovar) na priemyselné účely a spotrebný tovar potrebný pre domácnosti, firmy, štát ako celok. Všetky druhy tovarov, prác a služieb pre konkrétnych spotrebiteľov (obyvateľstvo, obchodné firmy, štáty) vyrábajú subjekty priemyselného podnikania. Priemyselné podnikanie samozrejme nie je absolútne nezávislé (nezávislé od iných druhov podnikateľskej činnosti), ale od jeho rozvoja závisí ekonomický rast a úroveň sociálneho rozvoja spoločnosti. Prirodzene, nie je potrebné vyrábať všetky druhy tovaru v jednej krajine. Na základe medzinárodnej deľby práce dochádza k medzinárodnej špecializácii výrobných podnikov na výrobu dôležitých druhov tovarov a ich export (import) do iných krajín. Špecializácia a rast vo výrobe určitého druhu tovaru na základe najnovšie technológie viesť k zvýšeniu objemu výroby, zníženiu výrobných nákladov a zvýšeniu úrovne kvality tovaru. Výrobky domácich výrobných podnikateľov preto ťažko konkurujú zahraničným tovarom, keďže sú lacnejšie ako domáce a živnostníci uprednostňujú dovážaný tovar. V Rusku je teda až 50 % poľnohospodárskych výrobkov a potravinárskych výrobkov zahraničného pôvodu. Podobný obraz sa objavuje pri mnohých priemyselných tovaroch.

Štrukturálna reštrukturalizácia ekonomiky neposkytla potrebné podmienky pre rozvoj priemyselného podnikania, preto je priemyselné podnikanie v Rusku najrizikovejším zamestnaním. Riziko nepredávania vyrobených výrobkov, chronické neplatenie, početné dane, poplatky a clá bránia rozvoju podnikania vo výrobnom sektore, hoci komerčné a živnostenské podnikanie ako druhý typ podnikateľskej činnosti sa rozvíja pomerne vysokým tempom. . Táto činnosť je mobilná, rýchlo sa prispôsobuje potrebám, keďže priamo súvisí s konkrétnymi spotrebiteľmi. Predpokladá sa, že pre rozvoj živnostenského podnikania sú potrebné aspoň dve základné podmienky: relatívne stabilný dopyt po predávanom tovare (preto je potrebná dobrá znalosť trhu) a nižšia nákupná cena tovaru od výrobcov, čo obchodníkom umožňuje získať späť obchodné náklady a získať potrebný zisk. Živnostenské podnikanie je spojené s pomerne vysokou mierou rizika, najmä pri organizovaní obchodu s výrobkami dlhodobej spotreby.

Tretím typom podnikania je finančný a úverový. Ide o špecializovanú oblasť obchodnej činnosti, charakteristický znak ktorá spočíva v tom, že predmetom predaja a kúpy sú cenné papiere (akcie, dlhopisy a pod.), menové hodnoty a národné peniaze. Na organizáciu finančného a úverového podnikania sa vytvára špecializovaný systém organizácií: komerčné banky, finančné a úverové spoločnosti (firmy), akcie, zmenárne a iné špecializované organizácie. Podnikateľskú činnosť bánk a iných finančných a úverových organizácií upravujú všeobecné legislatívne akty, ako aj osobitné zákony a predpisy Centrálnej banky Ruska a Ministerstva financií Ruskej federácie. V súlade s legislatívnymi predpismi musia podnikateľskú činnosť na trhu cenných papierov vykonávať profesionálni účastníci. Účastníkmi trhu s cennými papiermi sú obchodné organizácie, ktoré vydávajú cenné papiere.

2.2 Sprostredkovateľská podnikateľská činnosť.

V rozvinutej trhovej ekonomike je dôležitou činnosťou sprostredkovateľská podnikateľská činnosť. V procese jej organizácie samotné subjekty ekonomická aktivita nevyrábajú ani nepredávajú tovar priamo, ale pôsobia ako sprostredkovatelia medzi výrobcami a spotrebiteľmi. Sprostredkovateľ je osoba (právnická alebo fyzická), ktorá zastupuje záujmy výrobcu alebo spotrebiteľa, ale sama ním nie je. Sprostredkovatelia môžu vykonávať podnikateľskú činnosť samostatne alebo konať na trhu v mene (v mene) výrobcov alebo spotrebiteľov. Veľkoobchodné dodávateľské a marketingové organizácie, makléri, predajcovia, distribútori, burzy, do určitej miery komerčné banky a iné pôsobia na trhu ako sprostredkovateľské obchodné organizácie. úverových organizácií. Sprostredkovateľská podnikateľská činnosť je do značnej miery veľmi riziková, preto si sprostredkovateľský podnikateľ stanovuje cenovú hladinu v zmluve s prihliadnutím na mieru rizika pri realizácii sprostredkovateľských operácií. Pre rozvoj sprostredkovateľského podnikania sú potrebné dve dôležité podmienky: stabilný dopyt na trhu po ponúkanom tovare a nákupné ceny tovarov musia byť nižšie ako cena ich predaja „konečným“ spotrebiteľom.

2.3 Nelegálne podnikanie a falošné podnikanie.

V súlade s článkom 171 Trestného zákona Ruskej federácie sa nezákonným podnikaním rozumie vykonávanie podnikateľských činností bez registrácie alebo v rozpore s pravidlami registrácie, ako aj predloženie orgánu, ktorý vykonáva štátnu registráciu právnických osôb. a individuálnych podnikateľov, doklady obsahujúce úmyselne nepravdivé údaje alebo vykonávanie podnikateľskej činnosti bez osobitného povolenia (licencie) v prípadoch, keď je takéto povolenie (licencia) povinné, alebo v rozpore s licenčnými požiadavkami a podmienkami, ak týmto konaním bola spôsobená veľká škoda. občanom, organizáciám alebo štátu, alebo je spojená s ťažbou príjmov vo veľkom rozsahu. Pseudopodnikanie je vytvorenie obchodnej organizácie bez úmyslu vykonávať podnikateľskú resp bankovníctvo zamerané na získanie pôžičiek, oslobodenie od daní, získanie iných majetkových výhod či zakrytie zakázaných činností, ktoré spôsobili občanom a organizáciám veľké škody. V súlade s uznesením pléna najvyšší súd RF „O súdnej praxi v prípadoch nezákonného podnikania a legalizácie (prania) špinavých peňazí alebo iného majetku získaného trestným činom“ podnikateľská činnosť bez registrácie sa uskutoční iba v prípadoch, keď v jednotnom štátnom registri pre právnické osoby a v jednotnom štátnom registri register fyzických osôb podnikateľov neobsahuje záznam o vzniku tejto právnickej osoby alebo o nadobudnutí postavenia fyzického podnikateľa fyzickou osobou alebo obsahuje záznam o zrušení právnickej osoby alebo o ukončení činnosti fyzickej osoby ako individuálny podnikateľ.

Kapitola 3. Podmienky vykonávania podnikateľskej činnosti.

3.1 Podnikateľský nápad a jeho výber.

Prvým krokom k začatiu podnikania je vytvorenie podnikateľského nápadu. Prítomnosť skutočného podnikateľského nápadu na realizáciu je hlavným faktorom podnikateľskej činnosti. Podnikanie ako proces začína myšlienkou, že určité podmienky sa realizuje v konkrétnom podnikateľskom projekte, ktorého podstata by mala byť založená na princípe: nájsť potrebu a uspokojiť ju. Myšlienka sa realizuje za účelom - pri organizácii určitého druhu podnikania. Cieľ musí byť jasne formulovaný samotným podnikateľom, šéfom firmy, komunikovaný všetkým zamestnancom, ktorí ho pretavia do konkrétnych výsledkov práce. Najvyšší cieľ všetkých podnikateľská organizácia- formovanie potrieb trhu, uspokojovanie dopytu zákazníkov. Cieľ by mal byť primeraný možnostiam podniku, jeho technickým, intelektuálnym, personálnym, finančným a surovinovým možnostiam. Umenie stanovenia cieľov je umenie riadiť firmu, schopnosť kontrolovať priebeh a výsledok dosiahnutia cieľa atď. Preto prvým cieľom podnikateľa je určiť si súbor cieľov, výber cieľov. Existuje niekoľko spôsobov, ako vybrať nápad: brainstorming, prieskum atribútov produktu, externé nástroje, výber nápadu.

Pri brainstormingu účastníci predkladajú svoje nápady, pričom sa riadia nasledujúcimi zásadami:

Žiadna myšlienka nemôže byť ignorovaná;

Negatívna reakcia nie je povolená;

Všetci účastníci by mali prispieť bez ohľadu na možnú absurdnosť komentárov;

Na takomto stretnutí by nemal byť predseda, ale jeden člen skupiny by mal zapísať všetky nápady.

Podstatou štúdia atribútov produktu je zostaviť tabuľku pozostávajúcu z dvoch stĺpcov: v prvom stĺpci sú uvedené vlastnosti produktu, ktorý sa bude predávať, a v druhom stĺpci sú uvedené výhody pre spotrebiteľa. Úlohou je pokúsiť sa nájsť výnosnejší produkt uplatnením stimulačných metód, čím sa stane atraktívnejším pre spotrebiteľa.

Externé nástroje zahŕňajú informácie získané z populárne časopisy, z obchodných publikácií. Zaujímavé nápady sa často dajú získať oboznámením sa s činnosťou iných firiem, organizácií atď.

Metódou výberu nápadov je výber najatraktívnejšieho podnikateľského nápadu pre danú firmu.

V prvom rade je potrebné opustiť tieto myšlienky:

nespĺňa požiadavky spotrebiteľa;

Nezlučiteľné s účelom vašej organizácie;

Finančne nevýhodné.

Za potenciálne úspešný možno považovať podnikateľský nápad založený na objektívnych možnostiach ekonomickej situácie, analýze stavu konkrétneho trhu a pod. Charakteristiky stavu trhu spôsobujú, že určité druhy podnikania sú ziskovejšie a rastú.

3.2 Podnikateľský kapitál. Spôsoby jeho formovania.

Bez držby kapitálu nemôže existovať podnikanie. Čím výkonnejší alebo výkonnejší kapitál má podnikateľ k dispozícii, čím významnejší je výsledok jeho činnosti, tým väčší objem spoločenských potrieb dokáže uspokojiť. Spoločnosť s rozumnou organizáciou nemôže odolať túžbe podnikateľa vlastniť stále väčší kapitál, pretože úroveň národného bohatstva do značnej miery určuje celkový objem podnikateľského kapitálu. Kapitál znamená:

Všetky technické výrobné prostriedky (budovy, stavby, zariadenia, obrábacie stroje, doprava atď.) používané legálne;

Materiálne zložky pracovného kapitálu (suroviny, materiály, prístroje, kvalifikačná úroveň pracovnej sily);

Pracovný kapitál (v hotovosti - mzdový fond, prostriedky na nákup surovín potrebných na organizáciu výroby);

Duševné vlastníctvo je podnikateľský nápad, spôsob výroby alebo spracovania produktu alebo suroviny.

Podnikateľský kapitál sa teda rovná súčtu všetkých týchto zložiek. Začatie podnikania akéhokoľvek typu si vyžaduje počiatočný kapitál. Počiatočný kapitál sa nazýva kapitál uvedený do obehu v čase začatia realizácie podnikateľského projektu.

Existujú spôsoby, ako vytvoriť počiatočný kapitál:

Finančné výsledky predchádzajúcich obchodných aktivít;

Osobné úspory (nielen v hotovosti, ale aj vo forme komodít);

Požičané prostriedky, t.j. finančné prostriedky požičané na základe záväzkov.

Kapitál každého podniku je rozdelený na fixný a obežný. Fixný kapitál zahŕňa všetky tie technické výrobné prostriedky, bez ktorých nie je možné organizovať normálne fungujúci výrobný proces. Pracovný kapitál je všetko, čo „prechádza“ podnikom a je určené na priemyselnú alebo osobnú spotrebu alebo predaj.

Na základe predbežného „odhadu“ potreby počiatočného kapitálu podnikateľ zostaví konkrétny investičný zámer, t.j. rozumný plán investovania peňazí do projektu. Vo fáze realizácie projektu sa podnikateľ rozhoduje o výbere najvhodnejšieho spôsobu tvorby počiatočného kapitálu. Svoje rozhodnutie opiera o výsledky porovnávacej analýzy možností prilákania kapitálu, t.j. všetky ním identifikované zdroje tvorby kapitálu. Podnikateľ nemôže vychádzať len z vlastných výpočtov na základe potrieb začať realizovať podnikateľský nápad. Aby sa mohol rozhodnúť, potrebuje istotu, že nadchádzajúca kapitálová investícia bude pre neho skutočne výhodná.

3.3 Podnikateľský typ myslenia a správania.

Podnikateľ – najzákladnejší činiteľ podnikateľskej činnosti. Je to podnikateľ, ktorý spája výrobné faktory na dosiahnutie určitých cieľov. Práve schopnosť realizovať efektívnu kombináciu výrobných faktorov pôsobí ako indikátor úrovne podnikateľskej zručnosti. Problémom kombinovania výrobných faktorov sa zaoberá teória výroby a nákladov – hlavný koncept riadenia podniku. Teória výroby a nákladov spočíva v identifikácii možných vzťahov medzi objemom produkcie a rôznymi kombináciami výrobných faktorov. Na identifikáciu takéhoto vzťahu a výber možných foriem kombinácie faktorov sa zvyčajne používa grafická metóda. Konštruujú sa izokvanty, t.j. krivky odrážajúce všetky kombinácie výrobných faktorov, ktorých využitie poskytuje rovnaký objem produkcie.

Podnikateľská mentalita - špeciálne myslenie, rôzne psychologické vlastnosti a vlastnosti podnikateľa. Podnikateľská mentalita sa prejavuje osobitným typom jeho myslenia, ktorý mu umožňuje všímať si všetko nové, nájsť, analyzovať a načrtnúť konkrétne formy využitia nových nápadov, vylepšiť už vytvorené. Podnikateľská mentalita sa modifikuje na systém špeciálneho podnikateľského myslenia, ktorý je včlenený do systému obchodno-podnikateľského návrhu optimálnej kombinácie zdrojov s cieľom maximalizácie zisku.

Záver.

Svetové skúsenosti ukazujú, že bez nezávislého výrobcu, bez podnikateľskej činnosti nie je možná prosperita spoločnosti. Samotná história dokázala, že podnikanie bolo a bude hlavnou zložkou ekonomického systému spoločnosti, ktorá sa nazýva civilizovaná. Podnikanie ako jedna zo špecifických foriem prejavu vzťahy s verejnosťou prispieva nielen k zvyšovaniu materiálneho a duchovného potenciálu spoločnosti, ale vedie aj k jednote národa, k zachovaniu jeho národného ducha a národnej hrdosti.

Výroba v Rusku teraz potrebuje veľké investície ako záruku trvalo udržateľného rozvoja. Ruské podnikanie má stále veľa nevyriešených problémov. Opatrenia na podporu rozvoja podnikania však už prijímajú nielen federálne, ale aj regionálne orgány. Mali by sa však rozvíjať aj s dôkladnou analýzou trhov, berúc do úvahy potreby samotných podnikateľov. Podnikanie v Rusku je budúcnosť. V mnohých ohľadoch pozitívne úspechy a zmeny v ekonomike závisia od sebavedomia podnikateľov, od ich schopnosti zjednotiť sa pri ochrane slobodného podnikania.

Hlavným problémom podnikania je problém voľby, ako pri neobmedzených potrebách lepšie využiť obmedzené zdroje na dosiahnutie najväčšieho zisku, ako znížiť výrobné náklady a zabezpečiť potrebný výstup na zabezpečenie ziskovosti podniku.

Podstata podnikania spočíva v zásadne novom type riadenia založenom na inovatívnom správaní majiteľov podniku, na schopnosti nájsť a využiť nápady, pretaviť ich do konkrétnych podnikateľských projektov.

Zoznam použitej literatúry.

1. Busygin A.V. Podnikanie. Vydavateľstvo INFRA-M. M.: 1998.

2.Denisová N.I. Diyanova S.N. Shtessel E.M. Organizácia podnikania v oblasti obchodu. Majster vydavateľstva. M.: 2008.

3. Kamaev V.D. Ekonomická teória. Vydavateľstvo VLADOS. M.: 2004.

4. Krutik A.B. Pimenova A.L. Úvod do podnikania. Polytechnické vydavateľstvo. Petrohrad: 1995.

5. Lapusta M.G. Podnikanie. Vydavateľstvo INFRA-M. M.: 2008.

6. Simionov Yu.F. Ekonomika podnikania. Phoenix Publishing. Rostov n/A.: 2008.

7.Trestný zákon Ruská federácia. Vydavateľstvo Prospekt. M.: 2006.

Busygin A.V. Podnikanie. Vydavateľstvo INFRA-M. M.: 1998. s. 17-18.

Lapusta M.G. Podnikanie. Vydavateľstvo INFRA-M. M.: 2008. s. 48-49.

Trestný zákon Ruskej federácie. Vydavateľstvo Prospekt. M.: 2006. S. 82-83.

Denisova N.I. Diyanova S.N. Shtessel E.M. Organizácia podnikania v oblasti obchodu. Majster vydavateľstva. M.: 2008. s. 197-198, 200-202.

Busygin A.V. Podnikanie. Vydavateľstvo INFRA-M. M.: 1998. s. 101-103.

Busygin A.V. Podnikanie. Vydavateľstvo INFRA-M. M.: 1998. s. 103-105,110,113-115.

Busygin A.V. Podnikanie. Vydavateľstvo INFRA-M. M.: 1998. s. 121-122.

Fenomén podnikania je podstatný prvok trhové hospodárstvo. V ekonomickej teórii sa pojem „podnikateľ“ objavil v XVIII. a často sa spája s pojmom „majiteľ“. Pochádza od anglického ekonóma R. Cantillona, ​​ktorý ako prvý zaviedol pojem „podnikateľ“ do ekonomickej teórie.

Podnikateľ je osoba s neistým, nefixovaným príjmom (roľník, remeselník, obchodník, žobrák a pod.). Nakupuje tovar iných ľudí za rovnakú cenu a predá za cenu, ktorú ešte nepozná. Z toho vyplýva, že riziko je hlavným rozlišovacím znakom podnikateľa a jeho hlavnou ekonomickou funkciou je zosúladiť ponuku s dopytom na rôznych produktových trhoch. A. Smith charakterizoval podnikateľa aj ako človeka, ktorý podstupuje ekonomické riziko, aby realizoval svoje komerčné nápady s cieľom dosiahnuť zisk. Sám plánuje a organizuje výrobu, likviduje jej výsledky.

Francúzsky ekonóm J. B. Say pomerne podrobne opísal špecifické vlastnosti podnikateľa a charakter jeho príjmov, ktorých súčasťou je platba za jeho vzácne podnikateľské schopnosti.

Veľký prínos k rozvoju teórie podnikania mali nemecký ekonóm W. Sombart a rakúsky ekonóm J. Schumpeter. Podľa Sombarta je podnikateľ „dobyvateľ“ (ochota riskovať, duchovná sloboda, bohatstvo myšlienok, vôľa a vytrvalosť), „organizátor“ (schopnosť spojiť veľa ľudí, aby spolupracovali) a „obchodník“ ( schopnosť presvedčiť ľudí ku kúpe tovaru, vzbudiť ich záujem získať dôveru). Pri opise cieľov podnikateľa Sombart vyzdvihuje túžbu po prosperite a raste svojho podnikania ako hlavnú z nich a rast ziskov ako podriadený, pretože prosperita je bez nej nemožná.

J. Schumpeter nazýva podnikateľom osobu, ktorá sa pustí do zavádzania nových kombinácií výrobných faktorov a tým zabezpečuje ekonomický vývoj. Schumpeter zároveň veril, že podnikateľ nemusí byť nevyhnutne vlastníkom výroby, individuálnym kapitalistom – môže byť aj manažérom banky alebo akciovej spoločnosti.

Združenie v jednej osobe majiteľa a podnikateľa sa začalo rúcať práve v období objavenia sa úveru

Oddelenie podnikania od vlastníctva sa prejavuje najmä v akciových spoločnostiach. V podmienkach akciovej, podnikovej ekonomiky majetok ako právna skutočnosť stráca svoje administratívne funkcie. Sila vo výrobe sa presúva z vlastníka na organizátora. Namiesto skutočných fyzických predmetov, s ktorými sa tradične spája pojem vlastníctvo, vlastní akcionár iba kus papiera, vlastnícky titul. Nad samotnými podnikateľmi má on, vlastník akcií, veľmi podmienenú kontrolu. Akcionár však nezodpovedá za hospodárenie akciovej spoločnosti. Toto je zodpovednosť manažérov.

Rozvoj úverových vzťahov a presun národného bohatstva z formy individuálneho súkromného vlastníctva do formy podnikového vlastníctva teda nesie so sebou oddelenie majetku od disponovania – podnikania.

Podnikanie teda v podstate nie je len funkciou vlastníka, ale môžu sa na ňom podieľať aj osoby, ktoré nie sú priamymi vlastníkmi.

Čo je podnikanie z hľadiska ekonomickej istoty? Vo vedeckej literatúre sa navrhuje zvážiť podnikanie v troch aspektoch:

1) ako ekonomický koncept;

2) ako spôsob riadenia;

3) ako typ ekonomického myslenia.

Pre charakteristiku podnikania ako ekonomického pojmu je ústredným problémom etablovanie sa jeho subjektov a predmetov, pričom subjektmi podnikania môžu byť predovšetkým súkromné ​​osoby (organizátori živnostenskej, rodinnej, ale aj väčšej výroby). Činnosti takýchto podnikateľov sa vykonávajú na základe ich vlastnej práce, ako aj za účasti najatých pracovníkov. Podnikateľskú činnosť môže vykonávať aj skupina osôb prepojených zmluvnými vzťahmi a ekonomickými záujmami. Subjektmi kolektívneho podnikania sú: 1) akciové spoločnosti; 2) nájomné kolektívy; 3) družstvá atď. V niektorých prípadoch medzi podnikateľské subjekty patrí aj štát zastúpený jeho príslušnými orgánmi. V trhovom hospodárstve existujú tri formy podnikateľskej činnosti:

1) štát;

2) kolektívne;

3) súkromný, z ktorých každý nájde svoj „výklenok“ v ekonomickom systéme.

Predmetom podnikania je implementácia najefektívnejšej kombinácie výrobných faktorov s cieľom maximalizovať. Všetky druhy nových spôsobov kombinovania výrobných zdrojov sú hlavnou činnosťou podnikateľa a odlišujú ho od bežného obchodného manažéra. Podnikatelia spájajú zdroje, aby vytvorili nový tovar, ktorý spotrebitelia nepoznajú; objavovanie nových výrobných metód (technológií) a komerčné využitie existujúcich tovarov; rozvoj nového trhu; vývoj nového zdroja surovín; uskutočnenie reorganizácie v odvetví s cieľom vytvoriť si vlastný monopol alebo podkopať monopol niekoho iného.

Hlavnou podmienkou podnikania ako spôsobu riadenia ekonomiky je samostatnosť a nezávislosť ekonomických subjektov, t.j. majú určitý súbor slobôd a práv - pri voľbe druhu podnikateľskej činnosti; o tvorbe výrobného programu; o výbere zdrojov financovania; prístup k zdrojom; na predaj výrobkov; stanovenie jej cien; riadenie zisku a pod.

Nezávislosť podnikateľa by sa mala chápať v tom zmysle, že nad ním neexistuje žiadny riadiaci orgán, ktorý by určoval, čo má vyrábať, koľko míňať, komu a za akú cenu predať atď. Ale podnikateľ je vždy závislý od trhu, od dynamiky ponuky a dopytu, od úrovne, t.j. z existujúceho systému tovarovo-peňažných vzťahov.

Druhou podmienkou podnikania je zodpovednosť za prijaté rozhodnutia, ich dôsledky a riziko s tým spojené. Riziko je vždy spojené s neistotou a nepredvídateľnosťou. Ani ten najstarostlivejší výpočet a prognóza nedokáže eliminovať faktor nepredvídateľnosti v podnikateľskej činnosti.

Tretím znakom podnikania je zameranie sa na dosahovanie komerčného úspechu, túžba zvyšovať zisky. Ale tento cieľ nie je jediný v modernom biznise. Činnosť mnohých podnikateľských štruktúr presahuje čisto ekonomické úlohy, podieľajú sa na riešení sociálne problémy spoločnosti, venujú svoje prostriedky na rozvoj kultúry, školstva, zdravia, ochrany životného prostredia a pod.

Pri opise podnikania ako osobitného typu ekonomického myslenia je potrebné poznamenať, že osobnosť podnikateľa zohráva ústrednú úlohu v podnikateľskej činnosti. Podnikanie nie je zamestnanie, ale myslenie a vlastnosť prírody. Byť podnikateľom neznamená robiť to, čo robia iní; musíte mať zvláštny dar predstavivosti; dar predvídavosti; neustále odolávať tlaku rutiny. Musíte vedieť nájsť niečo nové a využiť jeho možnosti. Musíte byť schopní riskovať, prekonávať sa a konať nie v závislosti od prebiehajúcich procesov, ale tieto procesy si určovať sami.

Podnikateľa vo svojej činnosti poháňa vôľa víťaziť, túžba bojovať, osobitná tvorivá povaha jeho práce, možnosť zárobku.

Čo sa týka intelektu podnikateľa, ten musí byť selektívny, t.j. je zameraná na úzky okruh javov, ktoré podnikateľ dôkladne študuje.

Vo všeobecnosti by podnikanie malo obsahovať prvky ekonomického umenia, ekonomickej a organizačnej tvorivosti, slobodného prejavu iniciatívy, inovácie, pripravenosti na riziko atď. za účelom dosiahnutia zisku. A to je celkom prirodzené, keďže rozhodujúcu úlohu zohráva riadenie a organizácia výroby v podmienkach oživenia trhu, konkurenčnej ekonomiky, individuálnych sklonov, zručnosti a odhadu.